Cesta? Nazad idem pešo!

LenkaAustraliaLeave a Comment

Očakávanie, nadšenie, entuziazmus, ale aj strach a smútok. Toto všetko ma sprevádzalo cestou na viedenské letisko Schwechat. Pre vysvetlenie, smútok z toho, ze na mesiac opúšťam kamarátky, spolužiačky a samozrejme aj tých najbližších, rodinu. Viem viem, ideme na druhu stranu sveta a mala by som skákať meter dvadsať od radosti, čo aj robím, ale predsalen nebudem s rodinou na Vianoce. A strach preto, lebo som letela raz, a to minuly rok do Grécka. Vtedy som sa skoro pototo od strachu.

Ale k vecí. Dorazili sme na letisko, ja som tam este nebola, takze to bolo samé uáááááu, čóóóóó, ty kokos! Majú ho ozaj pekné a aj dosť veľké, ale ani z ďaleka nie take ako letisko v Dubaji. Strávené dve hodinky na ňom ubehli veľmi rýchlo, kedže sme sa najprv zacheckovali, potom sme prešli bezpečnostnou kontrolou a horsa do dutý free shopov a na kávičku. Kedže som odhodlaná sa za mesiac zdokokaliť alebo lepšie povedané sa naučiť angličtinu, tak som nelenila a uz som spíkovala:”helou, uan litl dark čoklit, pliiiiis end uan kofi.” Následne na to hovorím Vladovi, že aká som super, ze mi predavač rozumel. A on na to: “Sedem eur poprosím.” 😀 Cesta z Viedne do Dubaja trvala 4,5 hodiny. No skoro má mrle zožrali. Lietadlo bolo ale krásne. Obrovské kresla kožené, telka taká porad že nie plazma, popr. si pozrite film Sex v meste keď išli do Abu Dhabi a presne takým cestovali. Lenže tu sme sa my nezastavili. Aj keby sme tam veľmi chceli sedieť, bola to prvá trieda a museli sme pokračovať ďalej. Ja som skladná,  nasúkam sa všade, ale čo chudák Vlado, ktoý má meter osemdesiatšesť. Ako sme prišli do Dubaja, tak som si potrebovala odskočiť. Celá šťastná vbehnem do kabínky a kukám, že kde je záchod preboha! Záchod tam bol, ale turecký…takže len diera v zemi. No tak som tam chvíľku pobudla v záchvatoch smiechu a odišla som s plným mechúrom.

Pri štvothodinovej ceste ma síce žrali mrle, ale čo ma žralo pri 12 a pol hodinovej, tak to uz ozaj neviem. Za tú cestu som dohrala všetky hry, ktoré mi Vlado stiahol do iPadu, pozrela som si Finding Nemo bez tituliek, takže som rozumela len to, keď Dori rozprávala velerybčinou. 😀 Striedal sa deň s nocou a moje sny o tom, že ma ani nehne postaviť sa za celý let sa rozplynul po prvých piatich hodinách. Keď sme doleteli do Sydney čakalo nás pár milých prekvapení. Teda, to som si myslela ja, ale Vlado ma uviedol do reality. Všetci sa na nás totižto priateľsky usmievali na letisku. Začal sa s nami rozprávať jeďen milý pán. Mal množstvo otázok a zrazu odišiel na bok aj s našimi pasmi. Od Vlada som sa dozvedela,  že sme sa ocitli na imigračnom a on si nás preveruje ako keby sme boli minimálne nejakí ázijskí utečenci (moje oči ich asi zmiatli), ktorý sem prišli predávať sushi. Dokonca volal Vladovej sestre aby sa ubezpečil, že máme niekoho v Austrálii. Od mileho pána sme sa posunuli k milej pani, ktorá mala taktiež mileho psa, ktorý okolo nás pobehoval, takže nie len sushi majstri, ale aj pašovatelia drog, paráda. 😀 Nakoniec sme prešli všetkými kontrolami a konečne sme si mohli povedať: “Hurá Sydney!”.

Šerni, ak sa ti páčil článok

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *