Cesta na sever

LenkaAustraliaLeave a Comment

Druhý týždeň v Austrálii sme mali naplánovaný výlet do Cairns. Džungla se vším všudy, kde je aj malá vínna muška potenciálnym zabijakom. Prekvapenie nás čakalo hneď po prílete (leteli sme tam zo Sydney tri hodiny). 70%-ná vlhkosť vzduchu a 30 stupňov spravia svoje. V Cairns-e je zas o hodinu menej ako v Sydney, takže som už nie trochu zblbnutá, ale už totálne.

Prvý deň ako sme tam prileteli, tak sme sa zložili na hoteli a rovno že si ideme nakúpiť pekne v kraťaskoch a žabkách. Ideme si a zrazu apokalypsa, lejak jak hovado, zmokli sme do nitky. A čo sme nezistili? Že v tomto malebnom mestečku je práve obdobie dažďov. 😀

V utorok bol náš prvý celodenný výlet do národného parku Wooroonooran. Hneď ráno pre nás pred hotel prišiel autobus so španielskym vodičom a štyrmi ďalšími výletníkmi. Netuším prečo, ale keď niekomu povieme, že sme zo Slovenska, tak nikto netuší kde to je a čo to je. Tak sme potom už len hovorili, že sme z Európy a to im stačilo. Prvou zástavkou bola Zoo, kde som skákala meter dvadsať od radosti, lebo sa tam dalo odfotiť s koalou na rukách. Tak som sa pekne postavila, ruky som musela spojiť a nemohla som sa pohnúť. Pán zoológ, alebo ako ho mám nazvať, dal na mňa to rozkošné zvieratko. Koala sa ma chytila tými malými labkami a držala sa ako bábätko. Aj domov by som ju zobrala, taká bola zlatá. Dozvedeli sme sa pár zaujímavostí. Napríklad to, že koaly podobne ako klokany sú v maminom vačku, keď sa narodia. A tiež to, že oni tým eukalyptom úplne žijú. Dokonca ani vodu nepijú, ani nič iné nejedia, len stále samý eukalyptus. No porazilo by ma. 😀 Natrafili sme tu aj na dosť hladného klokana. Doteraz som sa tu stretla so samými prítulnými, ale toto bola úplná sviňa krpatá. Tento tiež vyzeral veľmi priateľsky, ale zaútočil keď sme to najmenej čakali. Keď som mu dala ruku, že ho idem pohladkať, tak mu to evokovalo asi nejaké jedlo a normálne ma začal za ňu ťahať a škrábať. Na Vlada začal skákať a liezť mu do vačkov. Skončilo to tak, že som trochu rýchlejším krokom trielila preč. 😀

Ďalšia zástavka bola vulkanické jazero (Lake Eacham), čo bol vlastne kráter sopky, kde bola voda a kúpali sme sa tam. A veď poznáte ten pocit, keď si plávete a pred vami sa čľapká pelikán. 😀 Obedovú prestávku sme mali v podobe švédskych stolov pri jazierku (Tarzali lakes), kde žijú platypusovia, teda vtákopysky. Ale kedže je ozaj malá šanca ich tam vidieť, tak aj tentokrát si povedali, že sa nechcú stretnúť s ľuďmi a neukázali sa nám.

Zastavili sme sa aj v džungli s veľmi príznačným a jednoduchým názvom Mamu Aerial Rainforest Canopy Boardwalk, kde sme sa prechádzali nad korunami stromov a Vlado okúsil aj pichnutie snáď nie jedovatej (uvidíme po pár dňoch) rastliny. 😀

Náš utorkový výlet skončil kúpaním sa v prekrásnej lagúne pri mestečku Babinda. V rámci toho bola aj prechádzka džunglou, kde sme na jej konci našli náhrobný kameň so slovami, že istý pán raz do nej prišiel na návštevu a už sa domov nikdy nevrátil a že sa máme pomodliť za jeho dušu. Dosť nepríjemné dozvedieť sa to v strede džungle.

V stredu sme začali deň pomerne skorým vstávaním, a to o pol štvrtej ráno. Nie že by sme nemohli spať, len sme si vymysleli výlet, ktorý je najlepšie zrealizovať pri východe slnka. Bol to let balónom, ktorý som chcela uskutočniť už dávnejšie na Slovensku, ale nevydalo, tak som rada, že tu nám to vyšlo. Kým sme sa dostali na miesto, kde nafukovali balóny, bolo už aj pol šiestej ráno. Čakal nás tam veľký balón s koalou na ňom. Naskakovali sme do neho vďaka malým stupienkom, do ktorých sme dali najprv jednu nohu, potom druhú a vhupli sme doňho. Vnútri nás bolo asi 12 + pilot. Jeden vtipný austrálsky dedko si robil srandu, že ten pilot letí prvýkrát. Aj tu sme sa dozvedeli nejaké nové infošky, a to napríklad, že balón sa nedá ovládať a jediné čo vie, je krútiť sa dokola. Nikdy sa nevie, kde pristane, ovláda ho len vietor. Ako sme stúpali vyššie a vyššie, tak Vlado bol bledší a bledší, lebo nemá rád výšky. Ale nakoniec bol silný a sebavedomý muž a stúpanie do oblakov pri východe slnka sa mu páčilo, aj keď sme boli v kvalitnej výške 1200 metrov. Mala som viacero typov, kde to nakoniec zapichneme, keďže sme išli aj cez nejakú tú vodu a konský statok, ale po pol hodinke letu sme pekne pristáli na veľkej lúke. Pristávanie bolo trošku drsnejšie, ale na začiatku sme dostali inštrukcie, čo máme pri tom robiť. Tá strana, ktorá mala brzdiť (koľko šťastia naraz, boli sme to práve my) sa mala zadkom oprieť o tú stranu koša, ktorá sa dotkne prvá zeme a na druhej strane sme sa pevne držali takých úchytiek. Trošku nás to zatriaslo, ale dalo sa to prežiť. Na záver nás všetkých letiacich pekne využili a zapojili nás do vyfukovania a balenia balóna do veľkej tašky, čo bola nakoniec veľká sranda. Keď sme ho totiž zatláčali, tak nás jeho druhá časť totálne zavalila a stále sme sa doňho zamotávali. 😀

Náš trip pokračoval na dobre známy Veľký Bariérový Útes, ktorý je označený za najkrajší na svete. Autobus nás doviezol do prístavu (Port Douglas), kde na nás už čakal katamarán. Taká tá čudná loď s dierou v strede vraj na lepšiu stabilitu. S nadšením a plná odhodlania som do nej nastupovala, že hneď ako dorazíme (mali sme sa plaviť hodinu a pol), tak sa navlečem do neoprénu a ide sa potápať. Mhm, lenže to som nevedela, čo všetko tomu bude predchádzať. Ako sme nastupovali, tak rozdávali tabletky. Vraj na žalúdok, lebo fúka vietor a môže nás trošku hádzať. Hovorila som si, že môj žalúdok už čo-to vydržal, ale tak budiš, dala som si jednu. No ale zo slabého hádzanie vzniklo to, že som poraď letela z jednej strany lode na druhú, moja tvár menila farby a žalúdok som mala v krku. No a namiesto zlatého bludišťáka som získala papierové vrecko a pohár s ľadom. Netrvalo dlho a obsah mojich raňajok skončil na palubnou záchode (dúfam že práve neobedujete). 😀 Po zakotvení lode na pontón (Agincourt reef) som ešte chvíľu držala zelený odtieň, ale potom sme sa pustili do šnorchlovania, keďžepred nami sa išla potápať ešte jedna skupina, tak sme si museli chvíľku počkať. Nasadila som si okuliare, šnorchel a hor sa do toho. Lenže ako som vošla do mora, tak ma zavalili zo dve zo tri vlnky, napila som sa vody a dovi dopo, chytila ma panika. Doplandala som na pontón s vypleštenými očami a môj sen o potápaní sa rozplynul spolu so zvyškami vody v mojom dýchacom trakte. Lenže čo teraz, potápanie bolo vopred zaplatené za 150$ a ja smrť v očiach. Vlado mi ale povedal, že pohreb by bol drahší a keď sa na to ozaj necítim, tak to určite nemám siliť. Tak som teda uznala, že má pravdu a zatiaľ čo on spoznával krásy podmorského sveta v 12 metrovej hĺbke, ja som sa napchávala jedlom. Keď sa po pol hodine vynoril, tak mi to opisoval s iskričkami v očiach. A keď mi hovoril, ako videl Nema plávajúceho v sasankách, tak som mala rovno chuť sa šlahnúť do vody a zadržať dych. 😀 Isto mi to potom bolo ľúto, ale v tej chvíli som sa naozaj na to necítila. Bola som však rada, že on si to naplno užil a ja snáď nabudúce neberiem viac odvahy. A ešte si odomňa vyslúžil nové pomenovanie Vladko-potapko. 😀

Cesta nazad loďou bola viacmenej v pohode. Našťastie som neskončila prehnutá cez palubu. Na hoteli sme sa po návrate balili, pretože nás na druhý deň čakala cesta do pralesnej dedinky s názvom Kuranda, o ktorej sa dozviete v ďalšom príspevku.

Šerni, ak sa ti páčil článok

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *