Sawaddee Thailand

LenkaThailandLeave a Comment

Naše prvé kroky z letiska smerovali do nášho hostela s názvom Lub.d Siam Square. Po poslednej imigračnej kontrole sme išli konečne do metra. Tam nás čakala ďalšia kontrola a prehľadávanie batožín. Mysleli sme si, že to ešte patrí k letiskovej kontrole, ale mýlili sme sa. Neskôr sme zistili, že tieto opatrenia zrejme robia od útoku v Bangkoku, ktorý sa stal pár mesiacov dozadu. Čo nás tiež prekvapilo bolo, keď ľudia stáli v metre v radoch za sebou. Nerozumeli sme prečo. Pochopili sme to až vtedy, keď sme sa postavili do stredu ako páni. V tom prišla za nami pani v uniforme, s píšťalkou a so slovami, že stredom vystupujú ľudia z metra a po pravej a ľavej strane ľudia zas nastupujú. Až potom sme si všimli veľké šípky na zemi, ktoré ukazovali daný smer. Takéto niečo by sa zišlo aj na Slovensku. Nezabudnem na jednu pani, ktorá vystupovala z vlaku v Trnave so slovami “Uhnitéééééé” a prerážala sa lakťami von, lebo ju ľudia nechceli pustiť a hnali sa dovnútra. Ľudia v Thajsku sú na to zjavne úplne naučení a plne to dodržiavajú. Super je aj to, že to nie je ako v iných metrách. Aby neprišlo k úrazu, po celej dĺžke metra sú sklenené dvere, ktoré sa súvislé otvárajú aj s dverami metra. Takže sa dá vďaka tomu predísť viacerým nešťastiam. V metre bolo asi tak 15 stupňov a keď sme vyšli von, tak raz toľko. K tomu sa pridala 70%-tná vlhkosť vzduchu a viete si to predstaviť. My celí mokrí, ulepení, spotení…krásna predstava, však?

Metro v Bangkoku

Z nadzemného metra, ktoré nazývajú aj SkyTrain kvôli veľkej výške v ktorej jazdí nad zemou, sme vykúkali von. Bol to neskutočný kontrast medzi moderným svetom v podobe vysokých budov a pomedzi nich boli zastrčené chatrče postavené len z dreva, plechov alebo palmových listov. Po jedenásť hodinovom lete a pár minútovej ceste metrom sme sa konečne dostali do nášho prvého hostela s názvom Lub.d. Privítala nás krásna Thajka. No ako je to v tejto krajine bežné, po jej prehovorení sme zistili, že je to krásny Thajčan. Pokiaľ to ale neotvorilo ústa a nevydalo úplne hrubý hlas, tak by sme to ani nezistili. Hmm a nemyslíme si, že by to len malo nejaký problém s hlasivkami. Pardón, ale neviem či sa mám vyjadrovať výhradne v ženskom alebo v mužskom rode, tak som zvolila zlatú strednú cestu. Hala nášho hotela bola perfektná, moderná, klimatizovaná, no proste topka. Hneď ako sme sa začekovali a vychádzali sme hore po schodoch, tak sa nám niečo nezdalo. Klíma zmizla a ovalilo nás teplo. Potom sme si všimli, že náš hostel nemá bočnú stenu. Bol tam otvorený priestor priamo na ulicu. Priznám sa, začala som byť trošku vydesená. No keď sme vošli do izby, tak ma zdesenie nadobro prešlo…a chytila ma totálna panika!

Na našej ceste Thajskom budeme na niektorých miestach zdieľať izbu aj s inými ľuďmi. Je to aj o polovicu lacnejšie, ako keby sme boli sami. No ako sme vošli do izby, tak nás čakali ošarpané šedivé steny, priestor asi 2×2 metre (dobre, trochu preháňam, ale bolo to ozaj dosť malé), dve poschodové postele blízko seba a jedna železná skriňa v strede. Celú túto atmosféru dopĺňal smrad, ako keby tam niekto vykydol kýbeľ kari korenia. Jasné, v malom množstve mmm aká vôňa, ale takto? No otras! Po prvotnom šoku prišiel plač. Ten pokračoval ešte pár minút potom. Keď som sa upokojila, tak reku že si idem dať spršku, nech sa dám dokopy. Tak som si prichystala uterák, sprcháč a plná odhodlania som sa pustila do hľadania kúpeľne. Išla som okolo malej, tmavej, mokrej, smradľavej miestnosti o veľkosti 1×1 metra (nie, toto nepreháňam) a mňa hneď napadlo to najhoršie: Tu sa budem sprchovať. Opäť sa mi roztriasla brada a nahrnuli sa mi slzy do očí. Našťastie som zistila, že sa mýlim (ešte že som si tam nezavrela dvere a nezačala sa vyzliekať). Bol to iba kumbál pre upratovačku. Po chvíľke hľadania som konečne objavila kúpeľňu vo všetkej kráse. Tá bola na moje prekvapenie krásna ako vchodová hala. Všade kopec miesta, sprchovacie kúty, poličky na odkladanie vecí, kachličky…ozaj pekná. Aj by som tu spala, keby že to nie je rozdelené na čisto ženské a môžem si so sebou zobrať Vlada.

Lub.d Siam Square

Po cestovnej očiste sme sa vybrali do Bangkokských ulíc. Všade po uliciach sa pohybujú takzvaní tuk-tuk-áci. Sú to thajčania, ktorí pomocou tuk tukov (prepravných prostriedkov) prevážajú turistov. No boli sme upozornení, že im nemáme naletieť. Majú totiž vo zvyku zaviesť turistov bohvie kam a potom pýtajú od nich ťažké prachy za prepravu. Musíte im odolávať na každom kroku, lebo stačí že sa čo i len pozriete ich smerom a už k vám porad bežia, pýtajú sa kam idete a kam vás zavezú. Niektorí sú ozaj neodbytní. Hlavne keď vidia veľké batohy a mapu v ruke.

Šokovaní sme boli okrem mnohých iných záležitosti aj z miestnej cestnej dopravy. Semafory tu nepoznajú a keď náhodou hej, tak na minime miestach. A vlastne aj tak ich nikto nerešpektuje, všetci si tu jazdia ako chcú a vy sa bojíte o svoj holý život. Jediné plus je to, že na tých pár semaforoch majú odpočítavanie sekúnd do začiatku zelenej alebo červenej. Je to fajn, ale čo z toho, keď to tu ozaj nedodržiavajú.

Doprava v Bangkoku

Väčšina ľudí sa tu prepravuje na skútroch. A to nie práve najpomalšie. Je jedno, či je to dieťa alebo starý človek, či sú na skútroch štyria ľudia alebo len jeden, poprípade či jazdí mamička vpredu a za sebou má dve päťročné deti. Toto všetko sme tu už videli a nestačili sme sa čudovať. Pri prechádzaní cez ulice sme si všimli veľmi veľa pouličných stánkov s jedlom. Nie, nie sú to také stánky ako na našom vinobraní. Je to zväčša iba jedna variaca platnička, kde miestni robia jedlá od výmyslu sveta. Alebo v tomto prípade skôr od výmyslu Thajska. Pokiaľ nemáte radi vôňu kari korenia, zázvoru, vonných tyčiniek a rôznych iných prenikavých vôní, tak Thajsko rozhodne nie je tá pravá krajina pre vás. Aj mne tu zopárkrát bolo poriadne na blinkanie, poprípade som sa začala dusiť, lebo mi korenie z uličiek vliezlo priamo do nosa.

Keďže sme ešte ani zďaleka neboli pripravení ochutnávať niečo na ulici, tak sme išli do najbližšieho obchodného domu s názvom MBK. Tu nás taktiež prehľadávali ako v metre. Je to 7-poschodové obchodné centrum, v ktorom na jednom poschodí nájdete moderné obchody a na inom je zas všetko na sebe nahádzané a nevonia to zrovna najpríjemnejšie. Uznávame, lákalo nás ísť sa najesť do KFC-čka, ale nie, boli sme silní a odolali sme. Vybrali sme si teda Japonskú reštauráciu v Thajsku. Veď aziati ako aziati. Všimni sme si, že si nemôžeme sadnúť, kde chceme my, ale kde chcú čašníci. A to aj vtedy, keď je reštaurácia takmer prázdna. Išli sme na istotu a dali sme si pečené kura. K tomu nám priniesli ryžu a rybaciu miso polievku, ktorú poznáme aj zo slovensko-japonských reštaurácií. Samozrejme povinnou súčasťou sú paličky na jedenie. Nechci se chlubit, ale jedla som pomocou nich ako keby som sa s nimi narodila. Vlado si radšej vypýtal klasický príbor.

Keď sme sa po namáhavom dni vrátili späť do hostela, tak sme s obavou otvárali dvere do našej izby, či sa k nám už niekto prisťahoval. Nikto. Vzduch bol čistý. Tak si hovoríme, že keď tam už teraz večer nikto neprišiel, tak neskôr už nepríde a na izbe budeme sami. V noci sme si v kľude spali a zrazu sa zobudím na “píp” a otváranie dverí. Tak som sa strčila viac pod perinu a sledovala som, čo sa bude diať. Vladovi som už predtým povedala, že ma ani nehne spať sama, keď tam môže prísť hocikto cudzí. Z pod periny som videla obrysy tmavšieho človeka s pankáčom na hlave. Prezliekol sa do pyžama, ja už som pomaly zaspávala a zrazu som sa zobudila na nejaké vŕzganie. Pozerám a on si leze hore na našu posteľ. My sme spali dole. Tak drgám do Vlada, že on nás chce určite zabiť alebo čo. No našťastie iba dával dole žalúzie. Ráno sme sa zobudili a tmavší pankáč ešte spal.  No viete ako sa ľudovo hovorí (alebo aspoň ja to tak hovorím), že keď pri niekom cudzom spíte, tak si nemôžete ani prdnúť. Mhm, tento chlap nám dosvedčil pravý opak. Zobudili sme sa na poriadnu šupu. Zlatý, asi nemal problém uvoľniť sa pred niekym iným. A takto ľúbezne sa nám začal hneď druhý deň nášho pobytu v Thajsku.


A pridávam ešte pár praktických rád na záver:

  • pol litra vody tu kúpite za 10 THB (cca 0,15€)
  • za ubytovanie v hosteli Lub.d Siam Square sme zaplatili 590 THB (cca 15€) na jedného na noc
  • cena lístkov na SkyTrain a metro sa pohybuje rôzne podľa dĺžky cesty, zväčša je to od 19 – 50 THB

Šerni, ak sa ti páčil článok

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *