Kto bol Jim Thompson?

LenkaThailandLeave a Comment

V utorok 8. decembra sme prechádzali preľudneným Bangkokom. Zovšadiaľ na nás vyskakovali 3x väčšie billboardy, ako sú u nás na Slovensku. A my sa budeme ešte sťažovať. Reklama, ktorú sme postrehli najčastejšie bola na bieliaci krém na tvár. Väčšina Thajských žien chce totiž zostať snehovo-bielych a presne toto spomínané reklamy aj sľubujú. Okrem tohto krému sa celé zahaľujú, aby k ním náhodou neprenikol kúsok slnka a dávajú si takú vrstvu opaľovacieho krému, že sú biele či chcú alebo nechcú. Okrem toho, že sa nechcú opáliť majú zrejme ešte jeden problém, s ktorým im isto pomôže jedna klinika, okolo ktorej sme v tento deň prechádzali. Tá okrem klasického depilovania, zmenšovania nosa a zväčšovania pŕs ponúka aj „tightening vaginas“. To vám rozhodne prekladať nebudem. Na toto vám pomôže slovník. Ale každopádne, pokiaľ má niekto z vás podobne túžby, tak v Bangkoku vám túto požiadavku radi splnia. Presnú adresu poskytnem v súkromnej správe.

Dom a múzeum Jima Thompsona

Dom a múzeum Jima Thompsona

Ďalšou zastávkou nášho dňa bolo múzeum Jima Thomsona. Na to, že múzeá nejak extra k životu nepotrebujem, toto mi poskytlo veľmi veľa zaujímavých informácií. Jim Thomson bol američan, ktorý sa počas 2. sv. vojny dobrovoľne prihlásil do americkej armády. Po druhej svetovej vojne v Bangkoku robil dôstojníka a Thajsko si tak zamiloval, že v ňom zostal bývať už navždy. Tu si zo šiestich starých domov postavil jeden tradičný thajský dom, do ktorého sa nasťahoval v roku 1959. Ten sa vyznačuje najmä tým, že je drevený a žije sa vždy až na druhom poschodí, keďže sú v Thajsku časté povodne. Historické zbierky, ktoré mal v dome pútali veľkú pozornosť, a preto sa rozhodol otvoriť ho verejnosti. Výnos, ktorý mu z toho padol dával na charity. V Thajsku bolo až do jeho príchodu prehliadané ručné tkanie a práve on ho tam oživil. Thajský hodváb sa preto vďaka nemu preslávil vo svete. Pri dome je aj darčekový obchod s hodvábnymi šatkami, tričkami a taškami, za ktoré si aj patrične zaplatíte.

Zlaté slzy v galérii (dom Jima Thompsona)

Zlaté slzy v galérii (dom Jima Thompsona)

A teraz, čo konkrétne sme v dome a okolo neho videli? Hneď ako sme vošli do veľkej a priestrannej záhrady, tak nás tam čakali strážne ryby v keramických džbánoch. To mal zrejme namiesto psov. Možno začali rýchlejšie trepať plutvičkami, keď sa niekto nevítaný blížil k domu. Ale boli to ozaj veľké ryby, nie nejaké akvarkové gupky. Ani prst som im tam radšej nestrčila. Na severo-východnej strane záhrady bol malý chrámik, kde sa dáva jedlo, pitie a kvety na odohnanie zlých duchov. Táto svetová strana bola zvolená preto, aby na chrám nedopadal tieň, čo privoláva nešťastie. Hneď pri vstupe do domu nás čakali dve nádoby. Dozvedeli sme sa, že sa používajú v zime. Dajú sa na záhradu, dovnútra sa nahádžu uhlíky a ľuďom pri sedení zohrievajú zadky.

Chrámik na ochranu doma Jima Thompsona

Chrámik na ochranu domu Jima Thompsona

Zohrievače zadkov

Zohrievače zadkov

Z tohto múzeá sme sa dozvedeli, že ešte pred 2. svetovou vojnou nebolo Thajsko, ale oficiálny názov bol Siam (ktorý pomenúva ešte teraz niektoré thajské ulice) a hlavné mesto bolo Ayutthaya. Tej sa budem venovať v nasledujúcich článkoch, keďže to je naša ďalšia zastávka hneď po Bangkoku. Čo sa týka istých biologických potrieb, tak v thajských domoch boli záchody zväčša vonku. Aby sa deti nebáli v noci vyliezť z domu, mali vždy v izbe svoj keramický nočník (tu boli v tvare žabky a mačky), do ktorého v noci spravili čo bolo treba a až ráno sa to vynášalo. Ľudia tu spia na vankúšoch v tvare Δ, čo sa mi nezdá úplne najpohodlnejšie. Jim mal vo svojom dome okrem porcelánových nočníkov aj porcelánové misky a taniere. Rozdiel medzi čínskymi a thajskými vzormi je taký, že tie čínske sú rozpoznateľné vďaka vtákom a kvetom. Thajské sa zas vyznačujú vzormi napoly človeka a napoly zvieraťa.

Hodvábne nite a kukly Priadky morušovej

Hodvábne nite a kukly Priadky morušovej

A aké kanály ľudia pozerali v TV v dávnej minulosti? No na výber veľmi nemali, keďže ich „televízia“ mala len jeden program. Mohli sa akurát tak pozerať na krabicu, kde pobehovala myš po rôznych zákutiach. Chlpy sa nám všetkým postavili vtedy, keď nám sprievodkyňa hovorila o horoskope, ktorý mal Jim na stene v podobe obrazu. Bol tam vyznačený jeho šťastný rok. To bol rok 1959, kedy sa nasťahoval do domu v Bangkoku. No nižšie bol vyznačený aj jeho nešťastný rok, ktorým bol rok 1967. V tomto roku išiel totiž na návštevu do Malajzie a odvtedy o ňom nikto nepočul. Doteraz sa nenašli žiadne stopy jeho zmiznutia, či smrti. Celým domom nás sprevádzala čínska Thajka, ktorá bola veľmi úctivá, pokorná a pri výklade z nej išla veľká harmónia a pokoj.

Varan v Lumphini parku

Varan v Lumphini parku

Poobede sme sa ešte išli pozrieť do známeho Lumphini parku. Toto je asi najväčšia zelená plocha v Bangkoku. Ľudia tento park využívajú na cvičenie thaj-či, či na behanie. V parku je aj jazierko a okolo neho nájdete nejedného obrovského varana. Je to ako náš Sad Johnyho Kinga. Hm, len bez jazierka a bez varanov. Po našom nabitom dni sme sa konečne išli najesť.

Lumphini park / Obed

Lumphini park / Obed

Dnes sme zvolili obchodné centrum. Pre istotu. No aby sme neboli úplne trápni a nedali si pizzu, tak sme vošli do ázijskej reštaurácie. Už zvonku nás na nej zaujal spôsob podávania jedla. Vošli sme dnu, na stole bola rozohriatá platnička, na ktorej sa varil vývar. Následne sme si na elektrickej tabuľke vybrali menu č. 3. Podľa názvu sme veľmi netušili, čo nám donesú a podľa obrázkov už duplom nie. Tak reku že sa necháme prekvapiť. Doniesli nám nádobku so všetkým možným. Odtiaľ sme si postupne všetko začali hádzať do vriaceho vývaru. Identifikovať sme z toho všetkého vedeli iba hríby (dúfam, že to neboli lisohlávky) a tofu. Ostatné sme len ochutnávali a zisťovali sme, že všetko má rybací nádych. Nerozumeli sme, prečo sa k sebe postavili štyria čašníci a smejú sa na nás. Neskôr sme pochopili. My sme si mali tú nádobku zaháknuť o hrniec – to vysvetľovalo tie háčiky, a tak sa to malo variť. Nie to tam celé nahádzať. Trapas na dve zimy dopredu, ale nevadí, veď už nás neuvidia. Na záver, aby nám nebolo málo sme si dali ešte dezert s názvom Dim sum. Vyzeralo to ako naše knedle, ale bolo to plnené a robí sa to z ryžového cesta. My sme si vybrali krémovú plnku, ktorá mi pripomínala vanilkový puding. Niektoré sa robia aj na slano, napríklad s krevetami. Na moje prekvapenie to chutilo veľmi dobre a získalo to titul „moja najobľúbenejšia sladkosť v Thajsku“.

Dim sum

Dim sum

Na záver by som dala už len jednu radu. Nikdy si nedávajte špinavé prádlo najprv do sušičky. Jasné, bude mäkučké a teplé, ale čo z toho, keď ho aj tak potom musíte dať hneď prať. Môžeme sa však vyhovoriť na únavu po náročnom dni plnom aktivít.


A pridávam ešte pár praktických rád na záver:

  • Múzeum a dom Jima Thompsona sa nachádza na ulici 6 Soi Kasemsan 2, Rama 1 Road v blízkosti hotela Lub.d Siam Square – zaplatili sme 150 THB/1 osoba
  • Cena za sušičku v hoteli bola 40 THB a za vypranie prádla 30 THB
  • V reštaurácií sme za jedlo pre dvoch, pitie a dezert zaplatili 706 THB

Šerni, ak sa ti páčil článok

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *