Cesta pokračuje

LenkaThailandLeave a Comment

Uplynuli tri dni v Bangkoku a my sme sa vybrali na našej ceste ďalej. Pri balení sme rozmýšľali, čo nové nás čaká, na čo sa môžeme tešiť a aké bude ubytko. Ďalšou zastávkou bolo mesto Ayutthaya. Ako som už spomínala, tak toto mesto bolo kedysi hlavným mestom Thajska. Respektíve, v tej dobe ešte Siamu. V roku 1991 bolo dokonca zapísané do svetového dedičstva UNESCO.

Zbalili sme si posledné švestky a vyrazili sme na metro, ktoré nás doviezlo priamo na Bangkokskú železničnú stanicu. Nádherná osvetlená budova, ktorá mi pripomínala prezidentský palác. Vo vnútri sa nachádzajú čiernobiele fotky zo života kráľa a jeho obrovská podobizeň na stene. Čo Vám poviem, skoro ako bratislavská stanica. Vlak nás čakal už na mieste. Vo vnútri drevené lavice, klíma sťa ventilátory nad hlavami a otvory bez okien. Vlado ma predtým upozornil, že thajské koľajnice nie sú najdokonalejšie a vraj sa často stáva, že sa vlak vykoľají. Ale nemusím sa ničoho báť, lebo vlaky chodia strašne pomaly. Mhm, jasné, išli sme rýchlejšie ako rýchlikom. Oči som mala vypleštené viac, ako pred skúškami. Ale potom ma tá jazda tak príjemne čičíkala, tak mi začala padať hlava a zrazu som aj zabudla, že môžeme každú chvíľu zísť z trate.

Hua Lamphong (railway station – železničná stanica), Bangkok

Cesta trvala približne dve hodky a boli sme v tretej triede. Preto nás táto cesta vyšla len 15 THB na jedného. Zaujímavosťou je, že na staniciach nastupujú ľudia, ktorí chodia po vlaku, čo – to popredávajú a na ďalšej zastávke zas vystúpia. Videli sme predajcov s ovocím, pitím, ryžou a mäsom. My sme sa ulakomili na ananás, ktorý je tu neskutočné dobrý. Thajci k nemu do sáčku pridávajú aj malý sáčik s cukrom, čo sme ale vždy odmietli, lebo už samotný ananás je veľmi sladký. Stáva sa vám niekedy, že keď jete ananás, tak vás začne štípať jazyk a podnebie? Netuším, či je to tým, že tu do nich niečo pridávajú alebo je tam veľa chemikálií (nechcem byť paranoidná), ale v Thajsku sme ho jedli na tony a ani náznak štípania.

Nevedeli sme koľkatá zastávka je tá naša, tak sme na každej pozerali názvy, že či náhodou. Cestou sme videli aj krásne ryžové polia. Teda, ja som ich najprv ľutovala, lebo boli celé zaplavené, ale potom som sa dozvedela, že to tak má byť. Maximálne dva metre od koľajníc sme videli aj veľmi chudobné domy. Opäť mali strechy len z plechov, veci sa im sušili na šnúrach blízko koľajníc a deti sa hrali v blízkosti idúceho vlaku a zamávali nám. Dozvedela som sa, že sú tu aj trhy priamo na koľajniciach. To znamená, že predajcovia si rozložia svoje stánky priamo na nich, poprípade pomedzi koľaje. Akonáhle však zaznie cinknutie vlaku, všetci ako na povel zasúvajú stolčeky, strhávajú plachty, pustia vlak a keď prejde, tak si zas všetko rozložia a predávanie pokračuje v plnom prúde.

Ryžové polia

Na našej cieľovej stanici vystupovalo najviac turistov. Čakal nás presun lodnou dopravou z jedného brehu na druhý a hneď nás čakalo niekoľko taxikárov s ponukami na odvoz. No my sme predsa turisti a pôjdeme pešo. Po asi 25. minútach, 36 stupňoch a 13 kilovom batohu na chrbte sme boli po hľadaní hostela ozaj unavení, no nevzdávali sme sa a hľadali sme ďalej. Nakoniec sa nám to našťastie podarilo. Ubytko sme mali rezervované v hosteli s názvom 1301 Hostels. Keď sme tam dorazili, tak to bolo pre nás príjemné prekvapenie. Nakoniec nám ešte pani domáca hovorí, že má voľnú izbu pre dvoch, tak sme nemuseli bývať s ďalšími turistami ako sme mali pôvodne rezervované. Juch juch, celkom mi to padlo vhod po zážitkoch z Bangkoku.

Vlak / 1301 Hostels

1301 Hostels

Po príchode do hostela sme dostali vodu, lebo sme vyzerali asi naozaj vyčerpane. Check-in sme mali až o druhej, tak sme sa išli hneď naobedovať. V centre sme si našli taký malý stánok, ktorého súčasťou bolo aj pár plastových stolov so stoličkami. Vybrali sme si ryžové rezance. Naservírovali nám polievku a v tom kopec slížov. Zistili sme, že najprv sa majú vyjesť slíže paličkami a následne sa lyžicou má zjesť polievka. Varila staršia pani a obsluhovalo nás asi 10-ročné dievča. Keď sme dojedli a boli sme viac než spokojní, tak sme si zobrali taniere zo stola a zaniesli sme ich späť. Tie dámy boli veľmi prekvapené, dokonca až v rozpakoch a bolo to strašne vtipné. Nie sú asi zvyknuté, že im niekto pomôže takýmto, pre nás prirodzeným, gestom. Keď sme sa vrátili nazad, tak sme sa vybalili, poobzerali sa po okolí a všade kopec gekonov, čiže malých jašteričiek. Mám jediné šťastie, že tieto malé tvory má vôbec nedesia. Dokonca mi pripadajú zlaté. Keby to bolo opačne, tak by ma asi šľahlo, lebo ich tam bolo ozaj kopec. Keď sme po namáhavej ceste chvíľu ležali na izbe a oddychovali, tak sme počuli klopkanie ne dvere. Mysleli sme si, že domáca od nás ešte niečo potrebuje. No neskôr sme zistili, že to nie je klopkanie, ale gekon. Vydávajú totiž podobné zvuky klopkaniu. Neskôr sme zas natrafili na prerastenú modlivku. Tá mi už až taká zlatá nepripadala. Dole v hosteli bola voda v chladničke, ktorú sme si mohli kúpiť za 10 THB. Platba prebiehala tak, že sme peniaze mali hodiť do nádobky na peniaze. Nikto nás nekontroloval, ľudia sú tam veľmi dôverčiví. Ale samozrejme, že sme všetko zaplatili tak, ako sme mali.

Modlivka

Dlho sme nezaháľali a hneď v tento podvečer sme sa išli pozrieť na Ayutthayské nočné trhy, kde nájdete hlavne stánky s jedlom. A tam to prišlo. Prechádzali sme okolo stánku s pečenými červíkmi a kobylkami. Tak som si povedala, že som sľúbila ochutnávku nejakej takejto blbosti, tak som sa do toho pustila. Vypýtali sme si trošku červíčkov a pustila som sa do degustovania. Vďaka tomu vzniklo video priamo z tohoto aktu medzi mnou a červíkmi. Miestami som mala pocit, že sa mi to hýbe v sáčku, tak ma to trošku desilo. Malo to tvrdú křupku ako spomínam vo videu a vnútro bolo také jemné, priam až pieskovej konzistencie. No na moje prekvapenie to chutilo celkom dobre a nakoniec som aj rada, že som sa odhodlala, niečo takéto skúsiť. To neznamená, že si teraz budem dávať na večeru chleba s maslom a s červíkmi na oleji, ale nebudem mať obavy si to dať niekde znovu a machrovať, že aká som odvážna.

Po mojom kulinárskom zážitku sme sa vrátili späť do hostela. Ešte chviľku sme pobudli dole na lavičke. Zrazu okolo nás išiel pupkatý pán iba v uteráčiku okolo…pásu. Začal na nás rozprávať a Vlado mu hovorí, že nerozumieme nemčine. Uviedol nás na pravú mieru, že on nehovorí po nemecky, ale po holandsky. Tak tam pri nás stál a rozprával nám o Holandsku, o tom ako vie kde je Slovensko, lebo jeho sestry kamarátka tu bola, o tom ako cestuje tri mesiace po svete…a to všetko len v tom uteráčiku. Išla z neho neskutočná radosť, že sa môže s niekym rozprávať, tak sme mu ju nechceli odoprieť aj keď sme sa obávali, že uterák to už dlho nevydrží. Takto vyzeral náš prvý deň v čarovnom historickom mestečku s názvom Ayutthaya.


A pridávam ešte pár praktických rád na záver:

  • 1301 Hostels sme objednali na bookingu. Jednoznačne môžeme len odporúčiť
  • Ananás vo vlaku nás stal iba 10 THB
  • Presun loďkou z jedného brehu na druhý stál 5 THB
  • Slíže nás stáli 55 THB

Šerni, ak sa ti páčil článok

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *