Čistá psychiatria

LenkaThailandLeave a Comment

V piatok bol náš posledný deň v historickom meste Ayutthaya. Ráno bolo krásne a sprcha ešte krajšia. Až na moment, keď som si išla zobrať uterák na utretie a zrazu spod neho vybehol malý dezorientovaný gekon. Začal pobehovať po kúpeľni ako zmyslov zbavený a vydávať tie jeho neidentifikovateľné zvuky. Tak na neho pozerám, že nech sa skonsoliduje, že ja mám právo báť sa jeho a nie on mňa. Nakoniec niekde zaliezol a už som o tomto gekonovi nikdy v živote nepočula. S gekonmi budem mať ešte viac zážitkov, ale k tým sa dostanem až v neskorších článkoch. Verte, nechcete vedieť, čo som jednému urobila. Ešte teraz mi je z toho ťažko.Po sprche si idem na wécko – nie že by som Vám teraz chcela opisovať všetky moje ranné biologické potreby – zrazu pozerám a pod zrkadlom pre zmenu obrovská prerastená kobylka. Akoby toho nebolo málo pri tých všetkých hávediach. Tak obozretne ako v toto ráno som si ešte v živote ruky neumývala. Stále som si opakovala: “ne-rob prud-ké po-hy-by”! Bála som sa, že po mne skočí ako šelma, ale našťastie sa toho vyvarovala a hovela si pod zrkadlom celý čas.

Cestou na raňajky som mala oblečené kraťase. No veď 30 stupňov hneď ráno, tak nebudem v otepľovačkách. Uvedomila som si, že pre Thajcov je to zrejme príliš. Síce som ich mala do polky stehien, ale aj tak niektoré pohľady hovorili “ukameňujem ťa hneď ako sa od Teba vzdiali frajer”. Bezpečne sme sa ale dostali do našej obľúbenej bejkery z minulého dňa a na raňajky som si dala melónový fresh džús, úplná bašta a toasty s banánom. Môj drahý znovu zvolil kornflejksy.Po raňajkách sme sa pobrali späť do nášho hostela a začalo sa zas a znovu balenie batožín. Totižto v tento deň sa znovu poberieme na našej ceste Thajskom ďalej. Je veľmi zaujímavé, keď sa niekde zložíte, vybalíte, prežijete tam kopec fantastických vecí…a zrazu sa musíte pobrať ďalej. No dobre, nemusíte, ale mali sme sme už zaplatený hostelík v ďalšom meste. Ale je samozrejmé, že nás hnala vpred aj zvedavosť po nových zážitkoch. Ako tretie mesto nás čakalo Chiang Mai. Mesto, ktoré si zvolilo pre život veľa cudzincov. Naša domáca bola veľmi zlatá a po check-oute, ktorý bol o 12-tej nám dovolila byť na terase koľko len chceme.

Recepcia hostelu aj s krásnou bielou kočenou.

Ruksaky sme si nechali na recepcii a pobrali sme sa na náš posledný obed v Ayutthayi. Išli sme na “slíže v polievke”, kde sme boli aj prvý deňNa plastových stoloch bola nádobka s papierikmi a ceruzkou. Tak ja “jééééj, to je asi na písanie odkazov”, tak som im tam nadšene po anglicky napísala, že ďakujeme za perfektný obed a milú obsluhu + som tam dala naše podpisy. Jasné že som sa neskôr dozvedela, že to sú papieriky, kde si servírky zapisujú objednávky. Nevadí. Aspoň mali surprajs.

Slížová polievka. Alebo polievkové slíže?

Keď sme sa vrátili z obedu, tak sme sa vyhrievali na terase, nahadzovali fotky na Pinterest a hrali sme sa spoločenskú hru. Inak, veľmi dobrá vec brať si na cesty spoločenské hry na vypĺňanie času. Rozhodne odporúčam. Hlavne teda keď už len čakáte na odchod a aj tak by ste nestihli už nič spraviť. My sme si zobrali so sebou Star realms Poznáte to “ty si určite podvádzal alebo si to už hral, tak jasné, že Ti to tak ide” a keď vyhráte, tak “háááá, nandala som Ti to. Kto je pán? Ja som pán!” Teda, dúfam, že to poznáte aj vy, ehm.

Nadišla piata hodina a my sme sa vybrali pešo na stanicu. S 13-timi kilami na chrbte to je celkom makačka, ale na konci som si pripadala minimálne ako Arnie. Čakala ma ďalšia skúška odvahy a to v podobe nočného vlaku. Ešte keď som si spomenula na povestné slová: “thajské vlaky sa zvyknú často vykolajiť”, tak mi nebolo všetko jedno. Vlak mal meškanie pätnásť minút, ale tam je to ako keby išiel na minútu presne. Viackrát sme si už všimli, že oni sa veľmi časom neriadia. Dúfam, že si nemyslíte, že po nastúpení do vlaku sme vošli do svojho kupéčka, rozložili si postele a išli do hajan. Pre vysvetlenie, kupéčka tam neboli žiadne. Boli pri sebe iba sedadlá, ktoré sa v prípade potreby sklopia na dvojposchodovú posteľ a po celej dĺžke vagónu ležia ľudia, ktorí majú zatiahnuté závesy, aby ich nebolo vidno. Vyzeralo to ako čistá psychiatria. Tento pocit k tomu dodával sprievodca, štikač, cvaklístek alebo ako si to len nazvete, ktorý chodil po vagónoch, každému rozprával svoje zážitky z ciest, smial sa a spieval si najhlasnejšie ako to len išlo. My ostatní sme sa na ňom iba rehotali a postupne ma aj prešiel strach z nedokonalých thajských koľajníc. No ani to mi nezabránilo donútiť Vlada, aby spal na tej malej posteli meter x meter so mnou.

Čakanie na Godota.

Bol čas na spánok, tak sme si zavolali nášho veselého sprievodcu, aby nám spravil postele, zatiahli sme si závesy a chystali sme sa spať. Veľké batohy sme si dali pod sedadlá a jeden menší, v ktorom sme mali najdôležitejšie veci, spal s nami. Pri každom zastavení a pískaní som vypleštila oči, čiže som spala asi tak pol hodku za celú noc. Do toho mi bola neskutočná zima, tak som si ešte obliekla mikinu, bola som zakrytá dvoma dekami a aj tak som sa drkotala. Boli asi tri hodiny ráno a akútne som potrebovala ísť na záchod. Snažila som sa samú seba presvedčiť, že vydržím až do Chiang Mai, no nevydalo. Musela som vstať, obuť sa, prejsť okolo všetkých závesov a hľadať wc-ko. Spoza jedného závesu som dokonca počula, ako si niekto chrúme chipsy. Určite to boli Lays-ky, lebo inú značku sme tam ani nevideli. Záchod som úspešne našla, ale tam bolo normálne otvorené okienko. Takže keď išiel niekto vonku okolo, tak videl moju hlavu, ktorá sa len tak pohupkávala v rytme kolajníc.  To okno sa ani nedalo zavrieť. Po absolvovaní tohto všetkého som sa vrátila späť do “postele”.

Psychiatria á la vlakové postele / Dobré ráno

Ani sme se nenazdali a už sme počuli šialeného sprievodcu ako pobehuje po vlaku a spieva “Gúúúúúd móóóóórning”. Z postele nám spravil opäť sedačky a doniesol nám raňajky, ktoré sme si objednali predchádzajúci večer. Už by sme to viac neurobili. Na thajské pomery boli riadne drahé a ešte k tomu nestáli za veľa. Ale je pravda, že Oreo s dvoma sušienkami za 5€ som ešte na raňajky nejedla. Všetko musí byť raz po prvýkrát. Nastala ôsma hodina a pätnásta minúta a my sme sa bezpečne dostali do našej cieľovej stanice. Ahój Chiang Mai.


A pridávam ešte pár praktických rád na záver:

  • Cesta vlakom z mesta Ayutthaya do Chiang Mai trvala okolo 12 hodín a lístok stál 766 THB pre dve osoby
  • Slíže stáli 55 THB pre jedného
  • Spoločenské hry na cesty sme si kupovali v predajni iHRYsko v Bratislave, kde majú obrovský výber a s ochotou Vám vždy najlepšie poradia

Šerni, ak sa ti páčil článok

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *