Po schodoch, po schodoch…

LenkaThailandLeave a Comment

Po dvanástich dňoch strávených v Thajsku nás čakal posledný celý deň v milovanom mestečku Chiang Mai. V tento deň sme nemali nič naplánované. Človek by si myslel, že si spravíme konečne oddychový deň a minimálne pol dňa prespíme. No to by sme nemohli byť my, aby sme si zas niečo nevymysleli. Obuli sme si turistickú obuv a hor sa na turistiku v Thajsku. Pred nami bola dlhá cesta, keďže sme išli pešo priamo z nášho Guesthouse-u. To asi len nás môže napadnúť. Ľudia sa tu väčšinou zvyknú opaľovať, obdivovať chrámy, chodiť po pamiatkach a nie chodiť na túry.

Začalo to tak zľahka.

Lesná džungloidná cestička. / Thajská flóra.

Vybrali sme sa na horu Doi Suthep na ktorej sa nachádza chrám s názvom Wat Phra That Doi Suthep. Z tohto nášho výletu si navždy zapamätám to, že keď idete na desať kilometrovú túru v tridsať stupňových horúčavách prevažne do kopca, tak Vám rozhodne nebude stačiť pol litra vody pre dve osoby. V opačnom prípade Vám bude každú pol hodinu na odpadnutie, budete mať mžičky pred očami a tento nepríjemný pocit bude umocňovať fakt, že každé šuchnutie lístia môže predstavovať nebezpečenstvo v podobe divokého tigra. Vždy, keď sme mali tušáka, že sa blížime už k cieľu, tak nás očakávala ďalšia strmá cesta nahor.

Chrám Wat Phra That Doi Suthep.

Naša prvá zastávka bola na mieste Wat Phalad Temple, kde sa nachádzalo krásne jazierko a konečne miesto na oddych. Okrem iného tam bol aj obrovský zvon, na ktorý som sa v tej chvíli rozhodla zahrať. To keby ste videli. Na tom mieste bolo dosť veľa ľudí a až keď sa všetci na mňa otočili aj s mojím drahým s vypleštenými očami, tak až vtedy mi došlo, že sa ho môžu dotýkať len mnísi. No našťastie po mne žiaden z nich nevyštartoval s thajským boxom, tak mi celkom odľahlo. Keby sme sa rozhodli oželieť túto túru a zviezli by sme sa k hlavnému chrámu taxíkom, tak by sme nemali tú česť vidieť toto čarovné miesto.

Wat Phalad Temple. / Posvätná socha (dole si všimnite detail banániku).

Wat Phalad Temple.

Po krátkej prestávke a prezretí si okolia sme na našej ceste pokračovali ďalej. Na niektorých miestach bola lesná cestička taká strmá, že som mala miestami pocit, že chodím po štvornožky. Ako sme šli lesom, tak sme stretli dvoch Američanov. Tí nám povedali, že náš cieľ už nie je ďaleko. Poskytli nám aj dobrú radu, že sa neskôr máme držať asfaltovej cesty a nie tehlovej, pretože na tej je veľa potulných psov. Po dlhých hodinách sme sa konečne dostali k vode a už nás čakal len kúsok.

Wat Phalad Temple – hadie schodisko.

Hááááleluja, konečne sme sa dostali k najposvätnejšiemu chrámu na severe. Teda, ešte nie tak celkom, keďže sme museli ešte zdolať 306 schodov. Tie boli lemované zábradlím v podobe posvätných hadov. Pod ním sa rozliehalo niekoľko stánkov a neodolali sme ananásu v sáčku. Vďaka schodom sme sa dostali najprv na terasu, kde boli rôzne sochy a svätyne. Ďalej nás schodisko zaviedlo k hlavnému chrámu. Z najvyššieho bodu sme mali nádherný výhľad na celé Chiang Mai. Aj na tomto mieste sa nachádzali zvony, ale na tých mohla hrať aj verejnosť. Tak som sa rozradostila, že som si na nich brnakala jedna radosť. Na najvyššom bode sa nachádzali škridle, na ktorých sme mohli zanechať svoj odkaz. Nebolo ma potrebné prehovárať a zachviľu tam boli naše podpisy. Dúfam, že sa raz naše mená budú vynímať na kdejakej streche v Thajsku.

Na vrcholku. / Wat Phra That Doi Suthep.

Kúsok nás je stále v krajine úsmevov.

Keď sme sa pokochali prekrásnym chrámom, ešte krajším výhľadom a konečne sme sa vydýchali, tak sme sa vybrali schodmi späť dole. Keď sme zišli dole, rozhodli sme sa, že do hotela sa zvezieme taxíkom, lebo už sme si necítili telo (Lenka necítila). Do taxíka nás prosím pekne nasúkal 13!!! Asi si potreboval čo najviac zarobiť, ale keby sa chlapec ešte trochu posnažil, tak mohol niektorých posadiť ešte aj na strechu. Čomu by som sa popravde vôbec nečudovala. Taxikár nás ešte aj zaviezol na zlé miesto, tak sme mu na mobile museli ukazovať, že kam sa vlastne chceme dostať.

Zničená pri hadoch. / Wat Phra That Doi Suthep – zvony, na ktoré sa mohlo hrať.

V taxíku sme sa zoznámili so starším párom. Boli veľmi milí, tak sme sa ich (ehm, Vlado sa ich) spýtali, odkiaľ pochádzajú. Párik bol z francúzsky hovoriacej časti Kanady. Oboznámili nás, že je to iná francúzština, ako tá európska. Oni si zas mysleli, že my hovoríme rusky. Ale vedeli, že Slovensko nepatrí k Rusku, len si mysleli, že máme rovnaký jazyk. Na konci sme sa rozlúčili, navzájom sme si ešte popriali krásnu dovolenku a vybrali sme sa na posledný obed do nášho obľúbeného Dada Kafe. Bola som taká zničená z túry, že som sa ulakomila na melónový šalát. V konečnom dôsledku to bol iba nakrájaný melón. Ale v tej chvíli mi to bohate stačilo. Môj drahý po výlete trošku vyhladol a dobre mu padli obrovské sendviče plnené všetkým možným. Okrem iného aj chedar syrom, slaninkou a vajcom.

Posvätená šatka mníchmi – vďaka tomu sa tento strom nevyrúbe – v opačnom prípade by pilčíkov potrestali zlí duchovia. / Posvätná socha.

Po polke dňa strávenom vonku sme sa vrátili späť do nášho Golden Fort Guesthouse-u. Čakalo nás to, čo sme absolvovali už párkrát a vždy so smútkom, ale aj s očakávaním niečoho nového – balenie. Pri balení som zistila, že ako som do Chiang Mai prišla s 11 kilovým batohom, tak odtiaľ budem odchádzať s 13 kilovým. Zapríčinili to všetky tie suveníry a darčeky, ktorým som nevedela odolať. Vlado na mňa len pobavene pozeral, že ako si to tam chcem všetko natlačiť. No v tej chvíli som našla najrôznejšie zákutia môjho ruksaku a zvládla som to tam napchať iba s malými problémami.

Po balení a následnom oddychu sme sa rozhodli, že sa poslednýkrát pôjdeme navečerať (strašne nemám rada tie spojenia “poslednýkrát”) do International Food Festival-u. Dali sme si klasické thajské jedlá ako palacinky a hranolky…a k tomu som sa rozhodla ochutnať sushi, ktoré vyzeralo veľmi prestížne. Tie ryby boli také čerstvé, že boli ešte teplé. Najprv som sa pohrávala aj s touto myšlienkou, ale potom som sa dozvedela, že pravé japonské sushi má byť naozaj teplé. Bol to trošku nezvyk, keďže tu sa stretávame s chladničkovými variantami. Doteraz mi  to samozrejme prišlo normálne, ale po tomto chuťovom zážitku si asi budem vždy sushi zohrievať v mikrovlnke. A kto vie, možno to tak mali len oni, nemali tam chladničku, tak tvrdili, že to tak má byť a skutočnú pravdu sa dozviem až vtedy, keď pôjdem na trip do Japonska…

Ďalšie krásne kvietky v Thajsku.


A pridávam ešte pár praktických rád na záver:

  • Vstupné do chrámu Wat Phra That Doi Suthep bolo 30 THB.
  • Cesta taxíkom z chrámu nás vyšla 60 THB (to si predstavte koľko si zarobí, keď vždy zoberie 13 ľudí, ako nás).
  • Nezabudnite, že pokiaľ nemáte niekde napísané, že sa môžete dotýkať zvonov, tak sa ich radšej nedotýkajte. V opačnom prípade zažijete trapas ako ja a to predsa nechceme.

Šerni, ak sa ti páčil článok

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *