Rýchlo a zbesilo

LenkaSlovakiaLeave a Comment

Ako každý rok, tak aj túto zimu som sa rozhodla dať šancu (poslednú, ale to tvrdím vždy) snowboardovaniu. Moje prvé roky (učím sa už asi 4. rok) by ste ma našli sediacu a plačúcu na svahu. Buď to od bolesti z pádov alebo od zúfalstva, že mi to za nič na svete nejde. Minulý rok som mala dokonca zaplateného inštruktora. To bola moja posledná šanca s tým, že keď ani toto nepomôže, tak prejdem zrejme na štrikovanie alebo na niečo bezpečnejšie. No bohužiaľ som vtedy bola chorá, čiže som strávila deň s inštruktorom a zbytok pobytu na izbe v horúčkach.

K snowbošeniu som sa dostala opäť tento rok. Pamätala som si všetky rady od inštruktora z minulého roka, ale jediné, čo ma stále brzdilo bol najmocnejší pán, ktorým je pre mňa strach. Keďže máme s Vladom veľmi radi Liptov, tak aj tentokrát sme mu boli verní a vybrali sme sa tohto krásneho kraja. Ubytko sme mali rezervované už na víkend od 12.-14. februára, ale ochorela som a dovolenku sme museli zrušiť. Ubytovanie sme mali rezervované v Penzióne Ravence, ktoré sme si objednali cez Booking.com. Pre toto ubytovanie sme sa rozhodli aj z toho dôvodu, že nemáme auto a museli sme pozerať aj na to, aby sme mali blízko zastávku Skibusu. V podmienkach bolo napísané, že pokiaľ to zrušíme, tak budeme musieť zaplatiť plnú sumu. No ako sme dali vedieť, že nemôžeme prísť, tak boli veľmi tolerantní a navrhli nám, nech si vyberieme kľudne iný termín pobytu. Tak sme sa rozhodli na tento víkend. Nebol to pre nich vôbec problém. V Penzióne majú kopec izieb a jedna sa pre nás predsa len našla.

Penzión Ravence – naša izba.

Cestovali sme RegioJet-om v piatok z Bratislavskej hlavnej stanice až do Liptovského Mikuláša a cesta trvala cca 3,5 hodky. Na stanicu v Mikuláši sme si zavolali taxík, lebo trepať sa s batohmi a s veľkými batožinami na snowboardy by bolo zrejme dosť náročné. Na internete však bolo napísané, že za cestu zo stanice do Liptovského Trnovca, kde sme konkrétne mali penzión zaplatíme 5€. No každý taxikár má zrejme inú taxu a tento si od nás vypýtal 7€. Síce sme to prežili, ale mysleli sme si o tom svoje. Na recepcii v Penzióne nás čakala veľmi milá pani, ktorá nám trpezlivo odpovedala na všetky naše zvedavé otázky. Medzi inými aj na to, kde sa nachádzajú najbližšie potraviny, keďže môj drahý si zabudol kefku s pastou. Do potravín sme išli skoro behom, lebo o pár minút ich mali zavrieť. Cestou, ako sa nám dedinka mihala okolo sme zistili, že je to krásna obec s pár domčekmi, kostolom, hasičskou stanicou, krčmou, psami a hlavne kľudom, ktorý je raz za čas potrebný na odreagovanie sa z veľkomesta.

Obec Liptovský Trnovec.

Hneď ako sme sa vrátili z potravín, tak sme sa vybalili na izbe. Bola veľmi príjemná a bolo v nej všetko, čo človek potrebuje na pár dní ubytovania mimo domova. Keď sme všetko vybalili, tak sme sa vybrali do našej obľúbenej Tatralandie. Postavte nás pred tobogany a len veľmi ťažko nás odtiaľ dostanete preč. V zime majú otvorených síce len pár, ale aj tie nám bohate stačili. Najviac sme si obľúbili takzvané Tornado, ktoré Vás vyflusne na chvíľu von a vcucne do takého lievika. Raz sme sa v ňom zasekli, tak sme tam skackali ako zmyslov zbavení a druhýkrát nás to otočilo a leteli sme chrbtom dole. Väčšinu toboganov majú pre dvoch ľudí, čiže si aspoň nepripadám ako psychopat, keď vreštím. V jednom som mala trochu klaustrofobické stavy, keďže to bol tobogan určený pre jedného človeka a dosť dlho som išla v tme. No hneď som mala pred očami, že sa zatvorí z oboch strán, začne tam natekať voda, mne bude ubúdať kyslík….ale, našťastie som to prežila, fu.

Kostolík v Liptovskom Trnovci.

Okrem toboganov tam nájdete aj kopec bazénov s rôznymi výrivkami. Pre nás konkrétne bol ten naj vonkajší bazén s horúcou vodou. A ešte aby som nezabudla, tak sa určite oplatí ísť do Keltského saunového sveta. Vždy som si myslela, že sa nemôžem na saunu ani len zvonku pozrieť, nie to do nej ešte vliezť, keďže mi býva zle aj pri päťminútovej ceste autobusom. No mýlila som sa a v saunách mi vôbec nebolo zle. Hneď pri vstupe Vám dajú jednu plachtu na sedenie a jednu okolo seba, keďže do sáun sa v plavkách nechodí. Nájdete tam aj mini prezliekarne. Musím sa priznať, že občas si vypočujem cudzí rozhovor (veľakrát sa aj poriadne zasmejem) a neuniklo mi, že jeden pán sa hanbil vyzliekať sa, aby ho náhodou niekto nevidel. Od priateľky si vyslúžil iba vetu: “Čo sa bojíš, veď na ten Tvoj fa*us aj tak nie je nikto zvedavý.”

Spomeniem len pár sáun, na ktoré nezabudneme. V saunovom svete nájdete 105 stupňovú “Liptovskú saunu”. To bol úplný masaker. Môžete v nej byť len päť minút a už len pri nadýchnutí cítite, ako Vám vypaľuje každý jeden chlp v nose. Hneď po nej som nabrala odvahu a šľahla som sa do “Ľadového skoku”, čo predstavoval ochladzovací bazén s teplotou 9-12 stupňov. Pišťala som potom ešte hodnú chvíľu, ale hneď ako som sa zabalila do plachty, tak bolo lepšie. Po každej saune sme sa boli osviežiť v prameni “Voda života”, čiže sme sa napili vody. Všetko mali tak krásne pomenované, že aj z vody života som mala chuť stále piť, ako keby tam bolo napísane len “pitná voda”.

V “Keltskej soľnej saune” sme pri nadýchnutí ústami cítili logicky soľ a v Infrasaune s názvom “Energia svetla” sme cítili vôňu škorice a ja som okamžite dostala chuť na škoricové osie hniezda. Pod vodnou cestou s názvom “Oheň a ľad” si predstavte prechod medzi 12 stupňovou a 38 stupňovou vodou, ktoré sa striedajú a spodok je vystlaný kameňmi. Pomáha to na prekrvenie dolných končatín, zúženie ciev a dozaista Vás to nabije energiou. Minimálne budete ešte pár sekúnd skákať aj na zemi. Odporúčajú sa spraviť tri kolečka a už po prvom necítite, či ste v ľadovej alebo horúcej vode, ale len to, ako by sa Vám niečo zabodávalo do chodidiel. Za nazretie stojí aj parná sauna s vôňou eukalyptu a mentolu. Keď vyjdete výťahom hore na terasu, tak Vás tam čaká príjemná suchá Biosauna, pri ktorej nájdete takzvaný “Hviezdny kúpeľ”, čiže výrivku. V neposlednom rade by som spomenula saunu, ktorá mala cca 37 stupňov, boli tam ležadla a príjemná vôňa a hudba. Akonáhle tam na chvíľu zavriete oči, tak sa Vám začne snívať. Alebo aspoň mne sa začalo. Inak odporúčame si zobrať do Tatralandie zlepence s paštékou. Teda, pokiaľ nechcete za polievku v malej miske zaplatiť 2,50€ a za pollitrovú minerálku tak isto.

V Tatralandii sme sa na informáciách spýtali, kedy nám ide posledný autobus do Trnovca. Slečna nám ale nepodala správnu informáciu a my sme si čakali o deviatej na zastávke, zrazu príde autobus, tak rozradostene doňho nastúpim, spýtam sa vodiča, či ide do Trnovca a on iba:”Ten išiel už dávno, môžete ísť pešo.” No skoro nás šľahlo, ale ako pán vodič povedal, tak sme sa vybrali pešo. Nič iné nám vlastne ani nezostávalo. Chvíľu som si naštvane dupala a prevracala očami, pri tom som svietila na cestu mobilom, aby nás vôbec bolo vidno a zrazu sme sa pozreli na oblohu a cesta sa zdala hneď krajšia. Toľko hviezd ako tam sme snáď nevideli za celý svoj život, nádhera. Na druhý deň ako sme išli opäť do Tatralandie, tak sme nenechali nič na náhodu a autobus späť sme si pozreli na internete. Posledný nám mal ísť o pol siedmej. Čakáme, čakáme, už prešlo ďalších desať minút, tak si hovoríme že fajn, zas pôjdeme pešo. A zrazu vidíme, ako zastavuje autobus, ale nejde až dole k Tatralandii, ale iba trochu pribrzdil na ceste. Tak sme sa k nemu rozbehli a našťastie nás zobral. Huncútovi sa asi nechcelo schádzať dole a radšej si počkal, kým za ním dobehneme.

Prvá noc v penzióne bola super. Mali sme tam úplný pokoj a výhľad na Tatry. Raňajky boli v podobe švédskych stolov a boli zahrnuté v cene ubytka. Milovníci sladkého si tam našli jogurty, koláče, cornflakes-y a zo slaného sa na stole dali nájsť šunky, syry, salámy, párky, praženica, klobásy. Po raňajkách nás čakal prvý deň strávený na svahu a prekonanie môjho strachu. Skibusom sme išli na kartičku Liptov, ktorú sme dostali už minulý rok v hoteli (dostanete ju skoro v každom ubytku). Cesta do Jasnej trvala cca 20 minút. Minulý rok som skúšala s inštruktorom snowboardovať na zjazdovke Biela Púť, ale teraz sme sa rozhodli ísť s Vladom na Grand Brhliská.

Zjazdovka v Jasnej – Grand Brhliská.

Ešte väčším problémom ako samotné snowbošenie je pre mňa zliezanie z lanovky, na ktorej musím mať pripevnenú aspoň jednu nohu. Po minulé roky sa mi stalo, že som spadla hneď pod lanovkou, akosi som sa zabudla zohnúť a sedačka mi narazila do hlavy. Odvtedy mám paniku z toho. Našťastie toto bola kabínková lanovka, čiže som si board držala v ruke. Keď sme vyšli z lanovky, tak to prišlo. Sadla som si na svah a začala som si dávať snowboard. Môj drahý mal so mnou veľkú trpezlivosť a ukazoval mi, čo a ako. Snažila som sa rozpamätať aj na inštruktorové slová. Ešte pred samotnou jazdou sme sa išli pozrieť na Chopok (minule som prečítala Čopok, keďže som na FB mala kopec anglických stránok a bola som už totálne zblbnutá z toho). Dostali sme sa tam pár lanovkami, prešli sme cez reštauráciu na vrchole a ocitli sme sa na Severnom póle. Presne tak to tam vyzeralo. Chýbal mi tam už len pobehujúci ľadový medveď. Výhľad tiež veľmi nebol, keďže bola v ten deň totálna hmla, ale aj napriek tomu to bol zážitok.

Po pár minútach som si išla ako víchor. Občas síce trošku spomalený, ale bola som zo seba prekvapená. Mohla som si povedať “muhaháááá, viem snowboardovať”. Stále som si opakovala základné fakty, ktoré mi pomáhali. Kolená od seba, chrbtom od svahu sa dávať na špičky a tvárou k svahu sa dávať na päty. Akonáhle to spravíte opačne, tak dopadnete ako ja, čo Vám opíšem nižšie. Tiež je potrebné nebáť sa nabrať rýchlosť, lebo práve že keď idete pomaly a chcete sa otočiť, tak Vás zabrzdí sneh a letíte. No aká som ja múdra…veď mi to trvalo len štyri roky naučiť sa boardovať, tak teraz môžem rozdávať rady o sto šesto. Na tretí deň sme sa rozhodli, že pôjdeme na trať Biela Púť. Ako som si už bola istá sama sebou, tak som sa na pár stotín prestala sústrediť a ozaj chvíľku som si prestala hovoriť moje magické “päty, špičky” a už som aj letela dole svahom. Väčšina mojich pádov musela vyzerať priam smrteľne a pri tom až také hrozné pre mňa neboli. No tento pád ma stál kopec sĺz.

Ako som spomínala, že akonáhle namiesto špičiek idete na päty a naopak, tak letíte, presne toto sa mi stalo. Bola som chrbtom od svahu a ja šišina som sa zrazu dala na päty. Jednoducho nesústredenosť a prílišná istota. Takže som hneď letela chrbtom na svah a treskla som si poriadne hlavu. Vlado išiel našťastie hneď za mnou, tak bol okamžite pri mne. Chvíľu som sa nedokázala ani postaviť a bola som dosť mimo, tak som ho poprosila, aby mi dal dole snowboard. Potom sa mi podarilo nejako sa posadiť a išli sme za ošetrovateľom. Ten na mňa pozrel, spýtal sa, či som mala helmu a jediné, čo mi môže spraviť je, že mi môže zmerať tlak, keďže tam nemajú ct-čko. Na to, že mávam totálne nízky tlak ako desať ročné dieťa, tak tentokrát som mala 130/100. To sa mu nejak nepozdávalo. Povedal, že pokiaľ budem mať nejaké problémy, tak im máme zavolať a zavezú ma okamžite do Mikuláša do nemocnice. Iba chvíľu potom som mala točáky, ale neskôr som sa cítila dobre. Až na natiahnutý krk, s ktorým sa ešte teraz ledva otáčam. Ale asi pri mne stáli všetci svätí, keďže to nedopadlo horšie.

Dnes nás čakal posledný deň nášho predĺženého víkendu a drahého som donútila (teda, samozrejme on dobrovoľne chcel, nepoužila som žiadne donucovacie prostriedky ani vyhrážky), aby sme išli do Zoo Kontakt, teda vidieť život zvierat úplne zblízka. Na túto atrakciu sme videli plagát pri našom hoteli a hneď ma to zaujalo.  Ide o to, že si môžete zvieratá pohladkať, nakŕmiť a priblížiť sa k ním na pár centimetrov. Pri vstupe sme dostali pohárik s nakrájanou mrkvou a jablkami. Na každom mieste sa nám venovala ošetrovateľka, ktorá nám porozprávala aj o samotných zvieratách. V prvom veľkom stane na nás čakala malá opička Matúško, ktorá sa s radosťou nechala kŕmiť. Leguán si  pocuckával vodu a dozvedela som sa, že to je len zeleninu. A ja som mu tam chcela chytať muchy, ja neznalec.

Opičiak Matúško.

Ďalej sme sa zoznámili aj s televíznou hviezdou zo seriálu Zoo, 25-ročnou korytnačkou. Menšie prevedenie leguána boli malí Agamovia, ktorých som si aj chytila. Najkrajšie stretnutie bolo s malým africkým ježkom, ktorého som si chcela zobrať domov. Ale vraj som dnes už bola druhá, ktorá im ho chcela odniesť, ale nedajú si ho vraj za žiadnu cenu. Videli sme aj mini ovečky, ktoré ma hneď išli oňuchávať. Malé mesačné zajačiky vo mne vyvolávali nefalšovanú radosť a myslím, že ani deti im tam tak neujujúkajú ako ja. Zážitok bol dostať sa do klietky s papagájmi. Jeden z nich si na mojej hlave robil hniezdo, ďalší štyria sa postarali o moje totálne rozkúsané šnúrky na topánkach a jeden sa pričinil o to, že mi skoro Vlado vykrvácal. Zavesil sa mu na prst a nechcel sa pustiť. Zážitok bol aj v klietke s levmi. Osemmesačný samček a samička mali ale energie na rozdávanie a boli veľmi živí. Mali sme sa im postaviť za chrbát, čo mi prišlo čudné a keď sa k nám otočia, tak rýchlejšie ísť ďalej. Keď levy vyrastú, tak poputujú ďalej do sveta. Všetky zvieratká, ktoré tam majú, tak podostávali od rôznych chovateľov a príkladne sa o nich starajú.

Môj malý pichľavý kamoš.

Takže tento víkend hodnotím fantasticky, keďže sme si oddýchli v Tatralandii, zažili adrenalín pri snowboardovaní, pozoznamovali sa s rôznymi zvieratami a spoznali ich zblízka. A to, že som znovu mala úraz? Veď to by som ani nebola ja, keby sa mi niečo nestalo.

Skúmavý pohľad Vakoplcha Tasmánskeho.


A pridávam ešte pár praktických rád na záver:

  • Ubytovanie v Penzióne Ravence výjde na 3 dni 97€ aj s raňajkami/1 osoba – museli sme zvoliť trošku drahšie ubytovanie hlavne kvôli skibusom.
  • Nezabudnite na poistenie – my sme si vybrali od Unionu na 4 dni za 4,20€/1 osoba.
  • Vstup do Tatralandie na celý deň je 21€ na ISIC a 23€ je celý lístok (na tri hodiny je to na celý deň 19€ na ISIC a 21€ za celý lístok), no zvlášť si platíte vstup do sáun, čo je 15€/osoba na tri hodiny.
  • Skipas v Jasnej stoji na celý deň 38€ a za študentský lístok s použitím ISIC-u dáte 31€.
  • Bohužiaľ viem aj číslo na záchranku na svahu: 13 800
  • Zoo kontakt stála 4€/osoba.
  • Za cestu RegioJet-om zaplatíte za celý spiatočný 18€ a za študentský spiatočný len 9€.

Šerni, ak sa ti páčil článok

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *