Pláž bez mena

LenkaThailandLeave a Comment

Prvá noc v našom novom domove na ostrove Koh Yao Yai prebehla bez väčších problémov. Občas niečo šuchlo, zahúkalo, občas sme počuli gekona pobehovať po izbe… No neudialo sa nič také, na čo by sme už po štrnástich dňoch v Thajsku neboli zvyknutí. Raňajky sme si dali u nášho domáceho. Klasická európska praženica s opečenými toastami nám spravila nesmiernu radosť. Hneď po nich sme si nechali poradiť, že neďaleko sa nachádza opustená pláž, na ktorú chodí naozaj veľmi málo ľudí. Po jedle sme sa preto hneď šupli do plaviek, zobrali uteráky a cupitali sme si na to čarovné miesto bez ľudí. Sranda, že sme boli už nejaký ten týždeň v Thajsku a až teraz sme sa dostali k moru. Prešli sme cez dedinku, cez  cestu, ktorú obkolesovali samé palmy (dúfali sme, že neschytáme nejakým kokosom do hlavy) a po pár minútach sme našli to, čo sme hľadali. Najprv sme prešli okolo miestnych, ktorí si práve vyrábali veľké sieťky, ktoré sa používajú na chytanie rýb pri odlive a potom sme už nevideli nikoho.

Nikde nikoho.

Párky?

Vyvalili sme sa na pláži a začali sme sledovať okolie. Miestni mali pravdu a na tejto pláži stretnete naozaj minimum ľudí. My sme tam boli asi také dve hodky a za túto dobu sme na celej pláži stretli len pár ľudí s ktorými sme si vymenili pozdravy. Zaujímavosťou je aj to, že táto pláž nemá meno. Dokonca ani v Google maps nie je žiaden názov. Všade okolo nás bol piesok, zopár kamienkov a na jednej palme si visela hojdačka. Ako z romantického filmu. Až na to, že som sa bála na ňu vysadnúť, aby sa to aj so mnou neodtrhlo. Pri detailnejšom zapozeraní sa na piesok som uvidela niekoľko malých dierok. Zrazu som si všimla ako z nich von letia malé guličky. Potom som zistila, že sú to malé krabíky, ktoré si vykopávajú svoje domčeky. Skoro som odpadla, keď som na to prišla. Po celej pláži ich bolo neskutočne veľa. Niektoré boli väčšie, ale videli sme aj malinkých krabov, ktorí sa snažili o sto šesto. To si viete predstaviť to moje “jediti, ťuťuťu”. Keďže sa nachádzajú len na miestach, ktoré nie sú preľudnené, tak sme mali ozaj šťastie na tento milý zážitok.

Koľko radosti v jednej fotke.

Keďže nie sme až také úplne plážoidné typy, tak sme sa po pár hodinách vybrali ďalej. Ešte na začiatku nášho putovania som spomínala, že domáci veľmi radi jazdia na mopedoch. V Bangkoku, Ayutthayi a napokon aj v Chiang Mai sú to veľmi obľúbené dopravné prostriedky. No keďže ani jeden z nás nemá vodičák + sme videli, akým štýlom sa tam jazdí, tak nás ani nenapadlo, že by sme na tomto pekelnom stroji sedeli niekedy my. Predchádzajúci deň nám však Libor (náš potápačský inštruktor) povedal, že by sme určite mali skúsiť skúter, keďže tu nie sú také zlé cesty a určite to oceníme napríklad pri hľadaní jedla. Samozrejme som tento nápad hneď zavrhla s tým, že nemáme vodičáky. Tak sa len začal smiať, že no a čo. Tu totiž vôbec nezáleží či máte alebo nemáte vodičský preukaz, keďže sa tu cestami preháňajú aj desaťročné deti.

Iba moje žabky.

Skútre prenajímajú na každom kroku, tak sme nemali problém. Pristavili sme sa pri jednom dome, kde stálo viacero motorbajkov. Prihovorili sme sa domácim, ale starý pán nevedel po anglicky, tak bežal zrejme pre jeho dcéru, ktorá sa nás s radosťou ujala. Ako bonus sme dostali aj helmy, čo som náramne ocenila. Najprv som nechala Vlada, nech sa trochu oťuká a potom som si prisadla k nemu. Zo začiatku sme sa kolísali z jednej strany cesty na druhú, ale potom sa do toho dostal a brázdili sme si ostrovom s vetrom vo vlasoch. Na obed sme sa rozhodli ísť do reštaurácie s názvom Sareefah. Vrelo Vám ju…neodporúčame! Pani, ktorá ju vlastní aj spolu s potravinami oproti, mala zrejme niečo proti turistom. Od potápača Michala sme sa dozvedeli, že keď Sareefah vidí, že nie ste miestni, tak Vám dá minimálne 50% prirážku na všetko, čo si kupujete. Len, toto sme sa bohužiaľ dozvedeli až vtedy, keď sme si u nej kúpili melón za strašne veľa báthov. Koniec koncov, ani nebol taký dobrý. Keďže bolo len poobedie a nemali sme chuť sa len tak vyvaľovať na pláži, tak sme si vymysleli ďalší program, a to plavbu na kajakoch cez mangrovové lesy. Náučné okienko: mangrovníky sú stromy, ktoré sú dvakrát denne zaplavené prílivom.

Cestou na pláž. / Náš cestný tátoš.

Pred náš “domov” prišiel pre nás smiešny Thajčan, ktorý vyzeral úplne ako MrBean v thajskom vydaní. Nasadli sme k nemu na niečo ako motorku spojenú s vozíkom. My sme sedeli v tom vozíku. Neustále sme mali pocit, že sa odtrhneme od motorky a pôjdeme si vlastnou cestou. No našťastie sme sa v bezpečí dopravili na breh jazera a pomaly sme nasadali do jedného kajaku s mojím drahým. Thajčan si kajakoval pred nami s blaženým úsmevom na tvári a občas s hurónskym smiechom z toho, ako nám to nejde. Nie aby nám ukázal, ako to máme robiť. On sa proste len strašne rehotal a v pohode si išiel ďalej. Keď som veslovanie prebrala ja, tak sme sa točili dookola. Ja som na tom smiala a môj drahý už pomaly, ale isto strácal nervy, že ako to riadim. Ešte že ani jeden z nás nemáme vodičák.

Jazdila som už aj bezpečnejším dopravným prostriedkom.

Po chvíľke plavenia sa riekou sme sa dostali do dlho očakávaných lesov. Bolo to naozaj krásne. Nevedela som, že vôbec niečo takéto existuje, ja neznalec jeden. Úzku uličku rieky lemovali tieto stromy a našou úlohou bolo, aby sme cez ňu prešli. Bol to celkom problém. Viackrát sme narazili do stromov. Na konci, keď už sme boli obidvaja totálne mokrí a zničení, išli sme vystupovať a ja som vyhadzovala z kajaku asi pol minúty všetky vetvy, ktoré na nás cestou popadali. Porad sa o pár centimetrov nadvihol. Na konci mi môj drahý hovorí: “Vieš zlatko, asi pol hodinu po Tebe liezol obrovský pavúk, ale bál som sa Ti to povedať, aby si nespanikárila a nezhodila nás do vody.” No čo som mu mala povedať. Keby som v tej chvíli držala veslo, tak mu asi jednu rovno trafím. Ale inak som veľmi láskyplná a mierumilovná, nebojte.

Mangrovníky.

Po tomto neopakovateľnom zážitku sme sa vrátili späť do rezortu a dali sme sa trochen dokopy. Už bol čas večere a našťastie sme mali skúter, tak sme sa vybrali na potulky ostrovom. Neďaleko sme našli trh, kde boli iba divne pozerajúci miestni, ale odhodlali sme sa zaparkovať a ísť tam nakuknúť. Vrátili sme sa do Bangkokských chvíľ a rozhodli sme sa pre mäso na paličke. Dali sme si ho zabaliť a vybrali sme sa k nášmu tátošovi. Ani za toho Alaha sme sa nevedeli pohnúť a už k nám mieril jeden pán s miernym úškrnom na tvári. Vlado bol chrbtom, tak som doňho len začala štuchať so slovami “niekto sem ide, otoč sa, otoč sa…”. Milý pán nám začal niečo ukazovať a dohovárať sa s nami rukami nohami. Po chvíli sme pochopili, čo sa nám snaží povedať. Motorbájk nám nešiel z dôvodu, že sme mali zaklapnutý stojan na zemi. No vyzerali sme ako úplní nemleheti. Na záver dňa sme mali krásny kultúrny zážitok v podobe ďalších inštruktážnych videí ohľadom potápania. Dobrú noc.


A pridávam ešte pár praktických rád na záver:

  • Za prenajatie skútra sme na deň platili 8€.
  • Melón v Sareefah (kam jednoznačne NEchoďte) stál 150 THB.
  • Kajakovanie medzi mangrovníkmi trvalo 2 hodiny a na jedného nás to vyšlo 300 THB.

Šerni, ak sa ti páčil článok

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *