Pod morskou hladinou

LenkaThailandLeave a Comment

20. december 2015, nedeľa. Štyri dni pred Vianocami a po snehu ani chýru ani slychu. Zato tridsaťpäť stupňové teploty sú tu na každodennom poriadku. Dnešný deň sme začali raňajkami pri krásnych ryžových poliach. Odviezli sme sa tam na našom dočasnom mopede, ktorý sme si prenajali na všetky dni nášho bytia na tajomnom ostrove Koh Yao Yai. Hneď ako sme si sadli, tak sme mali krásny výhľad priamo na polia. Zrazu sme zbadali kravu, ktorá orala a do kroku ju poháňala staršia Thajka. Chvíľami sme videli len kravu, lebo pani sa nám strácala vo vysokej tráve.

Miesto obedu nám odporučili naši potápačskí inštruktori. Teda, Vladovi súčasní a moji bývalí. Bola to malá reštaurácia pri ceste v severnej časti dedinky Phru Nai. Sedeli sme na bambusových sedačkách a pochutnávali sme si na ryži s morskými príšerkami v podobe kalamárov, chobotníc a kreviet. O druhej sme sa mali dostaviť do Elixiru na náš prvý výlet po mori a zároveň Vladove prvé potápanie mimo bazéna. Na loď spolu s nami a inštruktormi nasadla aj jedna slovensko-rakúska rodinka. Odviezli nás na mini ostrovček s názvom Koh Khai Nai, ktorý vďaka svojej veľkosti prejdete kolom dokola pešo za pár minút. Po tom ako nás vysadili na ostrove a drahý sa išiel potápať, tak som musela vynaložiť trošku úsilia na to, aby som si našla miesto na ležanie.

Hejno rýb spolu s hviezdicami.

Tým, že bol tento ostrov naozaj veľmi malý a bola hlava na hlave, tak to bolo celkom náročné. Nakoniec som si našla dokonalé miesto z ktorého som mohla v klude sledovať okolie, zapisovať si zaujímavé postrehy do blogu a chytať pehy. Ja sa totiž skoro vôbec neopálim. Jediné, vďaka čomu môžete spoznať, že som bola na slnečnej dovolenke je, že mi nabehnú pehy po celej tvári. Moju harmóniu tam ale vo veľkom narúšali obchodníci, ktorí neustále chodili s tabuľkami s ponukou jedla, pitia alebo ovocia. Asi prvú hodinu som im s úsmevom odpovedala “nóu, tenks”, no po troch hodinách ma to prestalo baviť a zvolila som inú taktiku.

Napadlo ma, že keď sa budem tváriť, že som zaspala, tak ma nechajú na pokoji. Ne nebolo to tak! Zrazu som len so zatvorenými očami “videla” nad sebou tieň. Najprv som otvorila jedno oko a hneď sa k nemu pridalo druhé. Keď som zbadala, že nado mnou stojí obchodník s úsmevom od ucha k uchu (skoro až okolo celej hlavy) a drží tabuľkou s ponukou s nanukmi, tak som mala chuť zaboriť sa do  piesku a už nikdy nevyliezť. K tomuto zážitku musím dodať aj to, že voda na ostrove sa strašne rýchlo zdvíhala. Začínala som ležiac na piesku s chodidlami strčenými v mori, no keď som mala vodu po stehná, tak som si povedala, že je najvyšší čas sa presunúť.

Modráčikovia

Hovorím si, že nebudem trápna a posuniem sa len o kúsok, no keď som sa o ten kúsok posúvala každých dvadsať minút, tak som si povedala, že je čas na radikálnu zmenu. Nakoniec som sa posunula najbližšie k baru ako sa len dalo s nádejou, že až sem tá voda určite nedorazí. Keď som si tam tak konečne hovela, tak za mnou prišiel pán zo spomínanej slovensko-rakúskej rodinky. Myslela som si, že už pre nás prišla loď a je čas odchodu. Ale on ma vyviedol z omylu a hovorí: “Nóu bout, bat drink”. Tak pozerám, že juchúúúú “oukej, bejbe”. Zbalila som si svojich pár vecí a vybrala som sa za nimi. Rodinka sa skladala z rakúskeho pána v stredných rokov, jeho o kúsok mladšej (od neho, nie odo mňa) slovenskej manželky a ich 9-ročného syna.

Dozvedela som sa, že žena je Žilinčanka. V Thajsku už boli viackrát a chodia sem vždy na mesiac. Ako sme sa tak rozprávali, tak sme si všimli, že ostrov sa nejako vyprázdňuje. Zaujímavosťou je, že vždy o piatej sa všetci na ostrove zbalia (aj tí, čo obsluhujú v baroch) a odplávajú loďami preč. Na druhý deň ráno sa vždy vrátia, rozložia si jedlo s pitím a do piatej znovu obsluhujú. Už bolo pol piatej a my sme si pripadali ako Robinsoni. Na ostrove nás bolo len pár a čašníci sa začali baliť. Okolo piatej sme sa konečne dočkali a prišla pre nás loď. Čakala nás tam Cola, voda, ananás a melón. A samozrejme ma tam čakal aj Vlado, ktorý prežil prvé potápanie v zdraví. Jeho prvý ponor trval 38 minút, ponoril sa do hĺbky maximálne 15,3 metra, ale bohužiaľ viditeľnosť alebo v tomto prípade skôr neviditeľnosť bola na chabých päť metrov.

Koraly

Ráno 21. decembra sme sa zobudili a išla som do kúpeľne, aby som sa trochu očlovečila. Ako si tam tak stojím, tak mi zrak padol do koša, kde sa niečo pohlo. Najprv ma napadlo, že sa mi prišiel pomstiť gekon z minulého dňa. No mýlila som sa. Hovorím si, že veď gekon má len štyri nohy…tu som narátala už šiestu a stále som neprestávala v počítaní. Obrovský (Teda, na Koh Yao Yai sme si mysleli, že obrovský. Na ostrove Koh Tao príde ešte niečo oveľa horšie.) pavúk sa na mňa pozeral z koša. No viac mi netrebalo. Vyletela som z kúpeľne a zabarikádovala som ju pomocou uterákov, aby sa sviniar nedostal do spálne.

Moja zvedavosť však nemá hraníc a po chvíli som nakukla dnu. Horšie ako keď pavúka vidíte je to, keď pavúka zrazu prestanete vidieť. Rýchlosťou svetla som teda zavrela dvere, uteráky som dala na pôvodné miesto, a to na zem pred dvere a vybrali sme sa do potápačskej školy. Vlada dnes čakala príprava na druhý morský ponor. Ja som mala možnosť zviesť sa loďou s nimi. Rozhodla som sa, že si vezmem knihu a keď sa všetci pôjdu potápať, tak ja budem mať ničím nerušený kľud na lodi. Viezli sme sa spolu so šiestimi potápačmi a dvoma šnorchlistkami. Cesta loďou trvala celkom dlho a už som cítila, že mi nie je najlepšie. Okolie to na mne videlo, ale povedali mi, že akonáhle zastavíme a loď priviažu ku skalám, tak to nebude také hrozné. K tomu mi neustále opakovali, že sa mám pozerať za obzor a nebude mi zle.

Napravo Patrick zo Sponge Boba

Nie, nebolo to také hrozné…bolo to ešte oveľa oveľa horšie. Potápači pomaly skákali do vody a ja som zelenela čoraz viac. Na palube zostali tie dve spomínané šnorchlistky a dvaja thajskí kapitáni. Jedna zo šnorchlistiek začala na mňa rozprávať, ale tým, ako mi bolo zle + som sa ešte musela zameriavať na cudzí jazyk, tak mi porad bolo ešte horšie. Stále som si opakovala a zároveň som dúfala, že sa nezopakuje história z Veľkého Bariérového Útesu spred dvoch rokov. Na mori sme boli priviazaní asi štyri hodiny. Loď sa hýbala čoraz viac a môj žalúdok s ňou ukážkovo spolupracoval. V jeden moment som zistila, že už naozaj nie je dobre a prehodila som sa cez palubu. Asi Vám nemusím hovoriť, čo som tam robila.

Zopakovalo sa to asi 5x a sprevádzané to bolo pokrikmi od kapitánov “Grejt, grejt” a palec hore. Oni sa asi tešili so mnou, že už mi snáď nebude potom až tak zle. No zlatí boli. Dobrú chuť Vám prajem, pokiaľ práve jete. Pri tomto zážitku, ktorý by som najradšej vymazala zo svojich spomienok sa Vám musím priznať, že som v tej chvíli videla viac rybičiek, ako všetci potápači dokopy, ktorí boli v hlbinách už niekoľko desiatok minút. Po chvíli sa vynorila rozprávajúca šnorchlistka celá šťastná, že videla rodinku žralokov. Ďakujem, neprosím. No dalo sa to čakať, keď sme sa nachádzali na Shark pointe. V každom prípade šnorchlistka bola veľmi milá, obaľovala ma do ľadových uterákov a dávali mi rady, ako rozprúdiť krv v žilách. Bože, no čo so mnou spraví jedna morská choroba. Vyzerala som ako pred smrťou.

Vladko potapko

Keď sa vynorili potápači, tak na mňa pozerali, že či som v pohode. Rozhodne som tak nevyzerala a prinajmenšom som sa tak ani necítila. Len som si tak sedela a klepala som sa. Na Shark Pointe sa Vlado spolu s ostatnými potápačmi potápal 47 minút do maximálnej hĺbky 18,1 metra. Viditeľnosť bola našťastie lepšia ako na Koh Khai Nai a mal možnosť vidieť do diaľky až 20 metrov. Pod hladinou videl najmä koraly, ktoré hýrili prevažne červenou a ružovou farbou. Presunuli sme sa loďou o pár sto metrov ďalej na takzvaný Anemone Reef, ktorý bol podľa Vladových slov najkrajší. Bol celý pokrytý sasankami a okolo nich si plávali obrovské hejná farebných rýb. Toto som už len ako tak prežila a dúfala som, že každú chvíľu sa poberieme späť. Keď sa Vlado vynoril, tak sa mohol pochváliť tretím ponorom v mori, ktorý trval tentokrát najdlhšie. V maximálnej hĺbke 17,9 metra bol necelú hodinu a viditeľnosť bola na vzdialenosť až 15 metrov.

Po celom tom nekonečnom čase na mori sme sa konečne pobrali späť a ja som mala stále žalúdok ako na vode. Keď sme vystúpili z lode, tak to nebolo o nič lepšie. Preprava taxíkom do nášho Acitivities Resortu predstavovala pre mňa ďalšie riziko. Našťastie sa táto cesta zaobišla bez ujmy na zdraví. Po príchode “domov” som si na chvíľu ľahla (s pocitom, že vo vedľajšej miestnosti má niečo osem nôh a chce ma to pravdepodobne zmasakrovať), aby som si oddýchla po namáhavom dni. Vlado si zatiaľ išiel vyplniť potrebné potápačské testy do Elixiru. Keď sa vrátil, tak mi doniesol od Honzu (jedného z potápačov) tabletku na morskú chorobu, pretože zajtra nás čaká ďalší výlet, ktorého sa musím zúčastniť. Na poslednej lodnej zastávke totiž zostávame s Vladom na ostrove, na ktorom strávime ďalšiu noc. Alebo nie? No o tom už v nasledujúcom článku.

Šerni, ak sa ti páčil článok

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *