Leo, kde si?

LenkaThailandLeave a Comment

A opäť je tu deň, ktorý nesie so sebou prívlastok posledný. Čakali nás totiž záverečné chvíle na potápačskom ostrove Koh Yao Yai. Na raňajky sme chceli okúsiť niečo nové a nepoznané, tak sme sa rozhodli pre palacinky so Salkom. Natrafili sme na nich v jeden deň, keď sme išli na mopede po ostrove a povedali sme si, že v jedno slnečné ráno budú naše. Aj tu ich strihajú ako v Ayutthayi, len s tým rozdielom, že tu preferujú nie len čokoládovú polevu, ale aj Salko-vú. Samozrejme, že u nich sa to nevolalo Salko, ale chuťovo je to presne to isté, ktoré poznáte zo slovenských supermarketov. Hneď po zjedení som mala akútny nábeh na cukrovku.

Okrem posledných raňajok nás čakala aj posledná jazda na mopede. Za tých pár dní, čo sme ho mali požičaný nám veľmi dobre poslúžil. V konečnom dôsledku sme boli nesmierne radi, že sme sa našim potápačským inštruktorom Liborom nechali naňho nahovoriť. A to aj napriek tomu, že sme sa na začiatku bránili zubami-nechtami, keďže nemáme vodičák. No tu ho vlastne vôbec nepotrebujete. Pár krát oproti nám trielilo asi 10-ročné dieťa, a to neviem, či som mu náhodou nepridala pár rokov. Miestni sa s nami veľmi milo lúčili, keď sme im ho vracali. Na dedkovi, ktorý nevedel po anglicky a len sa milo usmieval bolo vidieť, že by nám chcel toľko toho povedať. Dôverne to poznám, keďže mám podobný problém.

Útes v Andamanskom mori

V našom domčeku na stračej nôžke sme sa museli pobaliť, rozlúčiť sa s pavúkom, ktorý bol určite ešte stále návštevníkom našej kúpeľne a potom smer Elixir Divers aj s batohmi. Keď ma videla šnorchlistka, ktorá sa v predchádzajúci deň o mňa starala, tak sa neskutočne rozosmiala so slovami, že či si robím srandu, keď sa chystám znovu na ľoď. Vysvetlila som jej (Klamem. Vlado jej to vysvetlil. Ja som sa len priblblo usmievala.), že som si dala tabletku a všetko by malo byť v najlepšom poriadku. Keby som nebola nútená, tak ma ani nehne sa na toto pekelné miesto znovu vracať. No keďže našou nasledujúcou zastávkou bol ostrov Phi Phi (potápači ho familiárne volali Pipiny, čo ma vždy náramne pobavilo) a ďalší potápačský výlet končil priamo tu, tak sme mali možnosť sa tam zviesť spolu s potápačmi a ukončiť náš výlet. Vyhovovalo nám to, keďže sme nemuseli zháňať dopravu.

No tentokrát som pokročila a ešte teraz som na seba nesmierne pyšná. Povedala som si, že bejby (čiže ja) nebude sedieť v kúte lodi, kým sa môj drahý bude potápať. Nesúhlasila som ani s predstavou, že by som aj dnes bola celá zelená prevesená cez palubu. Nie, potápať som sa nešla, to zas nebudeme preháňať! Ale zobrala som si potrebnú výstroj na šnorchlovanie a na najbližšej zastávke som sa do toho s vervou pustila. Pod vodou ma k sebe zavolal potápač Honza, aby mi ukázal obrovskú medúzu, ktorá si nonšalantne okolo plávala. Ako som si mohla všimnúť, tak na spodku tela mala dlhé ostne. Neskôr ma Honza oboznámil, že sa im tam skrývajú malé rybky, ktoré sa tým chránia pred okolitým podmorským svetom. Takto si na nich netrúfne ani žralok.

Loďka na Phi Phi Leh

Ako som si tak šnorchlovala, zrazu si hovorím, že iba tak jemne vykuknem z vody… No ako som sa vynorila, tak pozerám celá dezorientovaná, že kde som ja a kde je naša loď a aké je storočie. Nejak som sa asi rozšantila v tej vode a plná odhodlania som si plávala totálne ďaleko od lode bez toho, aby som o tom vedela. No poviem Vám, že v živote som ešte rýchlejšie neplávala. Stále som si opakovala “plávaj plávaj, stále plávaj…bublinky bublinky” (nie, toto už mám z Nema). Po priplávaní k lodi som si zase spokojne šnorchlila sem a tam. Po asi 45. minútach sa vrátili späť potápači, tak som si celá rozradostená vyšplhala na loď.  Rozradostene som sa  chválila Vladovi ako som si dnes šnorchlovala a plávala s rybami a barsjakou inou háveďou.

Pri plavení sa loďou z jedného ostrova na druhý sme zrazu mierne spomaľovali. Potápači nám ukazovali, že na jednom mieste žijú takzvaní morskí cigáni. Konkrétne títo si žili v jednej skale, kde mali jaskyňu. Videli sme rozvešané prádlo. Sú to kočovníci, ktorí hovoria vlastným jazykom a živia sa zbieraním lastovičích hniezd, z ktorých sa robí luxusná polievka. Neuveriteľné, však? No ešte neuveriteľnejšie je to, že toto jedlo nejedia bezdomovci, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, ale podáva sa v najluxusnejších reštauráciách, kde jedna miska stojí až 100 dolárov. Načo ja vôbec študujem a pracujem? Idem zbierať hniezda. Ktorý hniezdozberač sa ku mne pridá?

Tu žili morskí cigáni

Našou ďalšou zastávkou bola Maya Bay. Nič Vám nehovorí názov tejto pláže? Ani mne nehovoril, keďže som nevidela film Pláž s Leonardom Dicapriom. No pred 16-timi rokmi tu Leo strávil dlhé mesiace natáčania spomínaného filmu. No dostať sa k nej nebolo až také jednoduché. Ako sme sa plavili loďou, tak kapitáni zastavili celkom ďaleko od jedného brehu, na ktorom sa to hmýrilo ľuďmi. A vraj kto chce, tak nech si prepláva na breh. Ani minútu sme neváhali a už sme sa šupli do mora. Asi keď som bola v polke cesty, tak som chytala miernu paniku, že čo všetko si môže podo mnou plávať, tak som zrazu plávala trošku rýchlejšie. Keď sme boli na dosah brehu, tak nás prekvapili veľké kamene pod hladinou, čiže sme sa ledva ledva dostali na breh. Konečne sme sa doplazili na breh, prešli sme jednou mini jaskyňou a jedným parkom a prišlo to. Našli sme TO miesto.

Loh Sama Bay – ešte 250 metrov a boli sme na Leovej pláži

Pred nami sa rozprestierala pláž s bielym pieskom, azúrovo modrou vodou, no aj milión lodí a ľudí. Jednoznačne to nie je pláž, na ktorej sa vyvalíte a užívate si opaľovanie, pretože by Vám asi každých päť sekúnd niekto skočil na hlavu. No zážitok to bol nezabudnuteľný. A nebolo to len tým, že tam pred pár rokmi stál Leo, to miesto bolo samo o sebe neskutočne čarovné. Fotky z tohto miesta však nemáme, keďže sme mali čo robiť sami so sebou, aby sme sa na toto miesto dostali.

Druhá šnorchlovacia a potápačská zastávka bola na ostrove Koh Bida Nok. Vlado si tu pokojne plával s obrovskou morskou korytnačkou. Na záver nášho krásneho výletu sme sa zastavili na ostrove Phi Phi, ktorý je známy svojim párty charakterom. Tu sme si dali všetci spoločný obed v jednej miestnej reštaurácií. Na stôl nám začali nosiť kopec ryže, varenú zeleninu, pečenú rybu a samozrejme dezert v podobe ananásu a melónu. Ako si tak sedíme, tak majitelia reštaurácie prišli pred veľký stôl a všetkých si nás začali fotiť. Mali z nás neskutočnú radosť. Asi sa tešili, ako si pekne papáme alebo čo.

Plaví sa do neznáma

Po chutnom obede nadišiel čas lúčenia. Ako ja tieto veci nemám rada, ach. Rozlúčili sme sa s našim inštruktorom Liborom a ďalšími potápačmi. S Michalom, ktorý ma podporil, keď som vzdala potápanie a Honzom, ktorý mi poslal po Vladovi tabletku, aby som neblinkala aj nasledujúci deň strávený na lodi. Popriali sme si navzájom veľa šťastia a naše cesty sa rozišli. Im prídu ďalší (ne)šikovní ľudia, ktorú sa chcú naučiť potápať, poprípade takí ako ja, ktorí sa chcú prekonať a aj tak to akosi nevýjde. A my? My sme plánovali zostať na ostrove Phi Phi, na ktorom sme si vopred rezervovali ubytovanie.  No ako sa hovorí, človek mieni, pán Boh mení a tak sa aj stalo. Zistili sme, že sme skončili s obedom trošku skôr ako sme predpokladali a stihli sme trajekt do mestečka Krabi. Pôvodne sme na Krabi mali prísť až nasledujúci deň.

No vďaka tomu sme sa viac mohli porozhliadnuť po meste a nie byť jeden deň na jednom mieste a druhý deň na druhom s tým, že by sme si ani jedno zrejme poriadne neužili. Zrušili sme teda ubytovanie na Pipinách, no bol tu jeden problém. Ubytovanie v Krabi sme mali rezervované až na ďalší deň, takže hrozilo, že jednu noc skončíme na ulici. Cesta trajektom trvala hodinu a pol a bola nesmierne zábavná. Pred nami sedela thajská rodinka s malým rozkošným thajčiatkom. A keďže som rovnako bábätkomil ako zveromil, tak som malému tučnučkému chlapčekovi začala zamávať. Zjavne som ho veľmi zaujala a už ku mne naťahoval tie malé bacuľaté rúčky. Otecko si to všimol a otočil sa na mňa aj on. Nie, on ku mne nenaťahoval rúčky.

Trh v meste Krabi

Chytil svojho malého syna a položil ho na mňa. Bála som sa, že sa buřtík rozplače, ale nie. Pozeral na mňa s tými obrovskými hnedými očkami a usmieval sa na mňa….až kým mu kukadlá neskĺzli nižšie a jemu sa zacnelo po mliečku. Keďže som mu nemohla poskytnúť to, po čom jeho malé thajské srdiečko túžilo, tak som ho radšej rýchlosťou blesku vrátila späť k oteckovi. Hodina a pol ubehla ako voda (alebo ako po vode) a my sme sa dostali do prístavu v meste Krabi. Rozhodli sme sa, že sa najprv pôjdeme spýtať na ubytovanie do hotela, v ktorom sme mali prespať nasledujúcu noc, že či sa náhodou jedna izbička pre nás náhodou nenájde. No museli sme sa tam aj nejako dostať. Tak sme sa rozhodli pre cestu taxíkom. Nemuseli sme si ho stopovať. On si stopol nás.

Bola to však naša najčudnejšia cesta. Keď sme sa blížili k taxikárovmu autu (on si nás totiž stopol peši), tak sme videli vnútri niekoho sedieť. Mladý muž nás zoznámil so svojou manželkou a malým bábätkom, ktoré sedeli na prednom sedadle. Celý čas sa mi v hlave konštruovali rôzne bizarné príbehy. Napadlo ma, že on ich tam má určite ako živé lákadlo a pritom nás chce uniesť a vlastne aj ony sú zajatkyne…no celé zle. Našťastie nás neuniesol, len na nás parádne zarobil. Keď sme sa konečne dostali do nášho cieľového hotela, tak bohužiaľ sa nenašla pre nás žiadna posteľ a nie to ešte izba. Tak sme si takí utrápení skorobezdomovci sadli na lavičku pred hotel (s očakávaním, že sa nad nami zľutujú a niekoho kvôli nám vysťahujú) a hľadali sme na booking-u nejaký hotel nablízku s voľnou izbou.

Doteraz nevieme, čo je to červené

Nakoniec sme našli jeden hotel s dobrým hodnotením 8,5 z 10. Tak sme sa vybrali na cestu mestom Krabi do hotela Pitta. Keď sme prechádzali jedným miestnym trhom (och, milujem ich, Miletička nemá až také čaro), tak sa zrazu spustila hudba a život sa zastavil. Trhovníci prestali predávať, návštevníci prestali kupovať, autá prestali jazdiť…a my sme prestali kráčať. Hudba po chvíli prestala hrať a život sa dal znovu do pohybu. Najprv sme nerozumeli, že o čo sa jedná a potom nám docvaklo. Pokiaľ miestnym začne hrať ich hymna (majú niekoľko verzií), tak si ju uctievajú tak, že život v uliciach úplne zastane. Bolo to veľmi magická chvíľa.

Keď sme sa konečne dostali do vybraného hotela, tak nám recepční najprv tvrdili, že žiadna izba už nie je voľná. No zrejme zbadali zdesenie v mojich očiach, niečo tam naťukali a nakoniec sa predsa len ešte niečo našlo. Keď sme vošli do izby, tak sme skoro odpadli. Čakala nás najkrajšia izba, akú sme dovtedy v Thajsku videli. Nádherná izba s ešte krajšou kúpeľňou a s telkou plnou thajských programov. Rozhodli sme sa, že sa rýchlo dáme dokopy po namáhavom dni a zbehneme sa niekam do mesta navečerať. No ako som si dala dole batoh, tak som zistila, že ma niečo svrbí na chrbte a ešte kúsok nižšie. Keďže sme predchodcami opíc, tak som si tentokrát bola s nimi bližšia ako kedykoľvek predtým. Vyzerala som totiž ako makak. Zozadu, nie spredu! V tej chvíli som zistila, že si poriadne ani nemôžem sadnúť, nie to ešte ľahnúť na chrbát. Akosi som sa totiž zabudla natrieť opaľovacím krémom.  Vlado, ako pravý gentleman mi x-krát pleskol po zadku, lebo vraj “zabudol”.

Naša krásna izba v Pitta hoteli v meste Krabi

Ako sme mali v Chiang Mai obľúbenú reštauráciu Dada Kafe, tak tu sme tiež našli niečo podobne úžasné. Náš nový úlovok sa volal May & Mark Cafe. Krásny interiér a neskutočne milý personál dopĺňal ešte dokonalejší jedálny lístok. Dostala som neskutočnú chuť na špagety Bolognese. Toto nechápem ako ma mohlo napadnúť v Thajsku, ale veď dobre. Keď som si ich objednala, tak som mala trochu obavy, či mi náhodou nedonesú thajské nudle s mletým mäsom, no našťastie sa moje obavy nenaplnili a doniesli mi jedny neskutočne dobré špagety. Cestou späť na hostel sme sa zastavili na spomínanom trhu. Hírilo to tam farbami vďaka najrôznejšiemu ovociu a zelenine, na ktoré si len spomeniete. Pastva pre oči. Na rozdiel od Koh Yao Yai a predraženého melónu tu mali aj fantastické ceny a my sme neodolali sáčiku s čerstvým sladkým ananásom. Náš enormne nabitý deň sa skončil a my sme zaspali ako miminká (na bruchu).


A pridávam ešte pár praktických rád na záver:

  • Trajektom z ostrova Phi Phi do mestečka Krabi sme sa odviezli za 300 THB na jednu osobu a cesta trvala 1,5 hodiny.
  • Asi 5-minútová jazda taxíkom v meste Krabi nás stála 300 THB pre oboch.
  • Izba v hoteli Pitta v meste Krabi nás vyšla 1050 THB na jednu noc.
  • Za sáčok ananásu sme dali 20 THB.

Šerni, ak sa ti páčil článok

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *