Tragikomické Vianoce

LenkaThailandLeave a Comment

Aspoň z časti sme spoznali Krabi aj s nádhernými okolitými plážami, no naša cesta ešte nekončí a my pokračujeme ďalej. O dvanástej nás mal vyzdvihnúť taxík spred nášho hotela. Určite som už spomínala, že pre Thajcov dodržiavanie termínov nič neznamená a ani tentokrát to nebolo inak. Našťastie nám však odvoz meškal iba pätnásť minút. To je ako keby tam bol načas. Potrebovali sme stihnúť autobus, ktorý išiel o 12.30 do prístavu Surat Thani, a to sa nám našťastie aj podarilo. Cesta nám trvala niekoľko hodín. Z prístavu nám išiel katamaran do našej poslednej destinácie, a to na ostrov s názvom Koh Tao.

Z Austrálie som na katamaran nemala veľmi dobré spomienky. Ale byť prehnutá cez palubu sa posledné roky stáva mojím hobby. Asi si to dám aj do životopisu spolu s čítaním a cestovaním. Našťastie neboli až také veľké vlny a cesta sa dala viacmenej prežiť. Cestou na mori sme mali tri zastávky. My sme vystupovali až na poslednej. Jednou z nich bol aj ostrov Koh Phangan, ktorý je známy svojou Full Moon Party. Jedná sa o jednu z najväčších plážových párty na svete. Každý mesiac sa jej zúčastňuje takmer 30 000 ľudí. No treba si tu dávať pozor hlavne na drogy, pretože ani nebudete vedieť ako a policajt v civile Vás  bude vláčiť v putách po zemi. Je tu hlásených aj veľké množstvo znásilnení, preto sa neodporúča chodiť na párty samotným ženám.

Ako som sa zo začiatku tešila, že na lodi mi nie je zle, tak hneď po zotmení nám more dávalo o sebe vedieť stále väčšími vlnami a môj žalúdok mi zas dával vedieť, že ešte chvíľu, tak to nezvládne. No nakoniec som to zvládla s noblesou a všetko zostalo tam, kde malo byť. Do prístavu Mae Haad Pier na ostrove Koh Tao sme prišli o štyridsať minút neskôr, ako sme pôvodne mali. Chjo, zase to meškanie. Primárne nás mal na mieste čakať taxík zabezpečený z nášho hotela, v ktorom budeme bývať na ostrove. No nevydalo a on si zrejme po pár minútach povedal, že nemá zmysel na nás čakať. Čiže v prístave bolo kopec ďalších taxíkov, ale nikto  čakajúci na nás. Tí sa predbiehali s cenami a s tabuľkami strčenými pod nos každému potencionálnemu klientovi.

Do hotela sme sa aj snažili dovolať, ale bohužiaľ sa nám to nepodarilo. Keďže nás tam teda nikto nečakal, tak reku že sa vyberieme do nášho hotela pešibusom. Podľa Google Maps to bol len malý kúsok, tak predsa nebudeme utrácať zbytočne za odvoz. Ako si tak kráčame, tak sa zrazu spustila poriadna prietrž mračien. Akože taký lejak som na Slovensku ešte nezažila a na Thajsko to bol tiež poriadny šok. Hlavne keď tam v tomto čase nebolo obdobie dažďov. Tak si hovoríme “v pohodéééé, veď to je len kúsok, každú chvíľku sme tam”. Ako sme si tak išli, tak pred nami obrovský strmý kopec hore a na chrbte každý 13kg.

No keď sme sa dostali na miesto, kde bola totálna tma a lampy na tomto úseku zrejme nepoznajú, tak sa ma zmocňovala mierna panika. Môjho drahého som sa snažila donútiť, aby nám aspoň svietil pod nohy mobilom (ja som svoj mesiac nepoužívala a bola to perfektná očista aspoň od tejto vymoženosti). No keďže sme nevedeli kde presne sa nachádza náš nový “domov” a baterka v mobile pomaly prichádzala o život (tak ako ja v tej chvíli), tak sme si nemohli dovoliť ešte aj svietiť. Lejak pretrvával celý čas, čo sme šlapali hore do kopca, čiže sme chodili po blate a čakala som kedy skočím na niečo vražedné. Nesmiem zabudnúť spomenúť, že celú cestu nám boli v pätách žaby, ktoré vydávali diametrálne odlišné zvuky ako tie naše slovenské. Predstavte si mutujúcu žabu kŕkajúcu cez amplión. Máte? Tak presne toto bol ten zvuk. Pardon, nie jednu žabu…ale asi dvesto žiab, ktoré idú v jednom rytme.

Keďže bolo 24.12., 21.00 večer a my sme ani po hodine nenašli náš hotel, tak moja nálada klesala spolu s kvapkami dažďa stekajúcimi po mojom batohu. Keď už sme konečne mali pocit, že sme našli “domov”, tak Vlado pozerá do mobilu so slovami “zlatko, my sme to asi prešli”. No do mňa sto voltov. Tak fáááájn, nevadííí, vrátime sa dole. Tak si ideme zase dole tým istým strmým kopcom a s tým istým hustým dažďom, keď sme zrazu zbadali miestnych Thajcov. Skrsla v nás nádej, že sa ich teda spýtame, kam presne máme ísť. Keď nám povedali, že musíme vyjsť hore (odkiaľ sme mimochodom zas niekoľko minút liezli dole), tak som myslela, že si tam ľahnem pod najbližšiu palmu a rezignujem. Nech ma tam aj niečo zežere.

Tak sme sa opäť trepali hore a nemusím pripomínať, že lejak stále neustupoval…tuším bol ešte aj silnejší. Asi mi aj čľapkalo v topánkach, ale to som cez tie žaby nemala šancu počuť. Po namáhavej ceste to prišlo…hááááááleluja…my sme našli naše ubytovanie! Nie že by som v tej chvíli bola pokojnejšia. Hneď ako sme tam prišli, tak ma napadlo, že sa na nás vykašľali a nepočkali nás v prístave a my chúdence sme museli absolvovať túto strastiplnú cestu na pokraji života a smrti (som nesmierne šťastná, že som si od nervov nezabila svojho drahého).

Premočená od hlavy po päty, s rozmazanými očami ako prevádzkovateľka najstaršieho remesla na svete, totálne hladná, ešte viac unavená a na najbližšej ceste k zrúteniu, som si sadla na recepcii na ich luxusné sedačky. V tej chvíli mi to bolo tak jedno. Už-už som sa išla rozplakať, keď som zrazu započula zvonček. Hneď ma napadlo, že sa tu objaví nejaký šťastný Santa Claus s rolničkou a rovno ho niekam pošlem. A vlastne, keby ma v tej chvíli zbadal, tak by veľmi rýchlo odišiel aj sám. No mýlila som sa. Spoza stola sa zrazu vynoril šteniatkovský francúzsky buldoček (teda, neskôr som sa dozvedala, že to je bostonský teriér – ono je to podobné, len to má dlhšie nohy) s rolničkou na krku. Viac mi netrebalo, keďže tieto rozčapnuté plemená patria medzi moje najobľúbenejšie.

No ako videl, že sa z neho strašne teším, tak sa ku mne rozbehol tak šťastne ako to len vedel, vyskočil na mňa a snažil sa ma utešiť. Skoro som odpadla z neho. Neviem kto sa v tej chvíli viac tešil z koho. Po chvíli konečne dorazil aj recepčný so slovami, že prečo sme neboli v prístave. Tak pozerám naňho, že to si robí srandu. Tak sme nakoniec zistili, že nás tam čakal taxík a tak isto ako my im sa ani oni nám nevedeli dovolať. Nakoniec sa nám veľmi ospravedlňoval a ponúkol nám zaplatenie večere v ich reštaurácií, čo sme zo slušnosti…neprijali.

Môj malý nový kamoš sa volal MyBro a odprevadil nás aj do našej izby. Izba bola nádherná. Predsa len toto bola naša úplne posledná destinácia a chceli sme tam stráviť pekné Vianoce a oddýchnuť si. Na izbe sme sa vysušili, ja som sa odmaľovala a jediné, čo nám ostávalo bolo ísť sa najesť do ich reštiky, keďže som odmietla ísť tou istou cestou zase dole za nejakým jedlom. Reštauráciu mali otvorenú ešte hodinu, čiže som mala čo robiť, aby som sa trochu očlovečila, aby sme si tam vybrali jedlo a aby sme ho aj stihli zjesť.

Reštaurácia bola ozaj krásna a neboli sme tam sami. Bol tam ešte jeden mladý pár okrem nás a slečna na mňa súcitne pozerala. Chúďatko, no ja som jej darovala taký pohľad, že možno ho ešte teraz rozdýchava. Keď sme otvorili jedálniček, tak sme ľutovali, že sme od nich neprijali peniaze na večeru. Ceny boli omnoho vyššie ako tie, na ktoré sme boli zvyknutí z miest predtým. Nechcela som si dávať drahé jedla, tak viete čo bola moja štedrovečerná večera? Rizoto s bravčovým mäsom. Ako nápoj som si objednala ananásový shake. Úplne som sa naňho tešila a oni mi ho doniesli s mliekom. No nevedela som, čo môže byť v ten deň ešte horšie. Veď ananás s mliekom? To sa k sebe vôbec, ale že vôbec nehodí. Asi ma chcel vytočiť aj ten čašník, inak to nevidím.

Keď sme prišli späť izbu, tak sme si ľahli a okamžite zaspali. Ráno som sa zobudila, môj drahý si ležal predo mnou a so smiechom poznamenal “aspoň budeš môcť napísať zaujímavý článok”.


A pridávam ešte pár praktických rád na záver:

  • Cestu z Krabi na Koh Tao sme si rezervovali cez stránku www.ferrysamui.com
  • Lístok na jedného stál 950 THB (cca 24 EUR) a cesta mala trvať 6 hodín a 15 minút nebyť meškania

Šerni, ak sa ti páčil článok

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *