Z Koh Tao do Chumphong a ešte ďalej

LenkaThailandLeave a Comment

A opäť ďalší deň, ktorý sa niesol v duchu “poslednýkrát”. Ráno sme si teda užili posledné raňajky s výhľadom na more. Viete si predstaviť môj smutný pohľad za obzor, trasúcu sa bradu od dojatia a k tomu melancholickú hudbu znejúcu v mojich ušiach. Keď k tomu pridám ešte smútok v mojom srdci, tak to je hotová katastrofa. Opäť preháňam (ale iba trošku, lebo vo väčšine prípadoch som taká naozaj), nebolo to pre mňa až také tragické, ale aj tak nemám strašne rada lúčenia, odchody a jednoducho…konce. Áno, áno, každý koniec predstavuje nový (mnohokrát lepší) začiatok, veď ja viem. Napríklad koniec skúškového je to najlepšie, čo môže v živote študenta nastať. Škoda, že je ešte tak nedohľadne.

Tak sme si teda opäť raz zbalili našich pár švestiek. Moje švestky síce vážili 13 kg, tak z toho by bol už aj kvalitný švestkový koláč pre celú rodinu (aj pre sesternice z 20. kolena). Po tých xy-tých razoch, čo sme sa na ceste po Thajsku balili, sa náš čas čoraz viac skracoval. Škoda, že sme si to od začiatku nestopovali, mmm. To mám ale problémy, čo?! Ale určite by z toho vznikli zaujímavé výsledky. Práve som sa rozhodla! Pri najbližšej ceste to tak spravím, juch juch. Už aby bola ďalšia cesta, ďalšia túra, ďalší splnený sen…

Keď sme odchádzali z nášho dočasného domovu, tak mi Vlado ešte stihol vynadať. Že prečo? Lebo som veľký pedant a po každom odchode som musela do detailov poupratovať každý kút. Tentokrát som ale bola nútená vynechať kúpeľňu kvôli nášmu kamošovi. Veď nemôžem robiť hanbu Slovákom. Nie sme predsa žiadni bordelári.  Ani napriek tomu, že upratovanie majú na starosti chyžné. Aspoň som im vždy uľahčila prácu a odchádzala som s dobrým pocitom.

Zamknutie dverí. Cesta po schodoch. Recepcia a môj milovaný MyBro. Priznávam sa, pri lúčení s týmto štvornohým šašom mi vyhŕkla jedna (dobre, asi 10…fajn, revala som ako malá) slzička. Keď sme totiž prišli 24.12. do hotela, tak on bol ten, čo ma po tejto strastiplnej ceste rozveselil a potom ma rozveseľoval každý ďalší deň a vlastne celý pobyt na ostrove Koh Tao.  Ešte že ma doma na Slovensku čakal veľmi podobný hafan. Poslednýkrát ma teda radostne hryzol a mohli sme sa vybrať ďalej našou cestou.

Z hotela nás zobral personál taxíkom a spolu s nami sa odviezol aj sympatický párik z Tel Aviv-u. Ľudí z Izraelu som si vždy predstavovala tmavších a vlastne úplne iných, ako boli títo. Boli skoro bledší ako som ja a to už je čo povedať. Spomínala som, že mne na slnku maximálne tak povyskakujú pehy. Tento párik nám porozprával o našom hoteli, ako sa im tam zle celý čas býva a každú noc museli spať v inej izbe, pretože sa im vždy niečo pokazilo. Personál si ich preto veľmi hýčkal a nakoniec im dal tú najluxusnejšiu izbu, len aby nenapísali niekde zlé recenzie.

Obed sme si dali aj s batohmi v podniku “Zest”. Úplne mi to pripomenulo Trnavu a ich nárečie: “Mal by si ten obed už friško zest.” Objednala som si bagetku so slaninou a brusnicovou omáčkou. Po 15-tich minútach prišiel čašník so strachom v očiach a s informáciou, že brusnicovú omáčku už nemajú. Tak som povedala, že nevadí, aj keď som sa práve na ňu tešila najviac. Po tom, ako mi doniesli jedlo bez omáčky som ale trpko oľutovala, že som si nevybrala niečo iné. Bolo to celé také suché, že sa mi porad prášilo z úst a mierne som sa začala drhnúť. Ale nebudem sa tu predsa sťažovať. Zapila som to vodou a všetko som “zedla”.

Po obede (nenapíšem luxusnom, lebo by som trošku klamala) sme sa vybrali do prístavu, kde sme si počkali na loď smerom do mestečka Chumphong. Isto som už spomínala, že čas pre Thajcov je iba pojem. Jednoznačne to nie je niečo, čo treba dodržiavať. A čakanie na túto loď nebolo výnimkou. Meškala iba jednu hodinu a pätnásť minút. Ľudia (neThajci) nervózne prestupovali z nohy na nohu a tí ešte nervóznejší pobehovali zo strany na stranu so zvýšeným hlasom, kedy už to konečne príde. A viete čo robili Thajci? Usmievali sa a zabávali sa na nervóznych ľuďoch. Nie je sa predsa kam ponáhľať, stačí len…počkať. Je krásne spoznávať mentalitu iných národov, ktorí sú tak strašne odlišní od nás Európanov a ktorí nás môžu toho veľa naučiť.

Keď sme konečne nastúpili na náš prepravný prostriedok a dokonca sme sa aj v poriadku dopravili na miesto, tak nás čakala ešte cesta autobusom, ktorá trvala takú pol hodinku. Autobus nás dopravil priamo na železničnú stanicu v spomínanom meste Chumphong. Mali sme ešte dosť času do odchodu vlaku, tak sme sa rozhodli nájsť nejaké jedlo. Našťastie aj večer mali otvorený miestny trh. Dali sme si Pad Thai (ja som ho nemala až tak často, ale čudujem sa, že Vlado sa nepremenil na taký jeden chodiaci slíž) a k tomu nám dali do sáčku chilli a cukor, ktorým sme si to mohli posypať. Ako dezert sme si dali nakrájaný ananás, ktorý sme si ešte pred odchodom chceli poriadne užiť.

Po večernom jedle a prechádzke po trhu sme si išli sadnúť na stanicu, kde sme čakali na vlak. Ako si tak sedíme, tak zrazu počujeme písk, písk, pííííííísk…tak všetci na stanici pozeráme, že voč tu kráči. Zrazu vidíme, ako si ide malé dievčatko v pyžamku, s plyšovým medvedíkom v ruke a pískajúcimi botami. Len si tak cupkala a pískala. Nechápala, prečo sa celá stanica na ňu pozerá a smeje sa. Na čele s nami samozrejme. Neskutočne zlatá bola. V tento večer sme mali s malým človekom ešte jeden zážitok. Vlado si vypĺňal čas hraním hry na mobile. Zrazu som mala taký čudný pocit, že je niekto za mnou. Pomaly som sa otáčala a tesne za nami stál Thajský chlapec, ktorý s úžasom sledoval Vladovi do telefónu. Na tom by nebolo nič desivé, keby sa ten chlapček netváril stále smrteľne vážne. V tej chvíli som si spomenula na jeden horor s malým strašidelným Číňanom, ktorý som videla pred pár rokmi.

Túto cestu nočným vlakom som zvládala viac v pohode ako z Ayutthayi do Chiang Mai. Tentokrát som ale nemohla Vlada donútiť spať pri mne, pretože posteľ bola pre polku človeka, ani nie že pre jedného celého. Ja som sa nasúkala dole a môj drahý (so strachom z výšok) spal hore. Cestu sme v zdraví prežili a o 6.30 ráno sa s príchodom do Bangkoku začali naše posledné chvíle v Thajsku.


A pridávam ešte pár praktických rád na záver:

  • V mestečku Chumphong nás 2x veľká porcia slížov PadThai + ananás v sáčku vyšlo na miestnom trhu iba 140 THB
  • Lístok na vlak z Chumphongu do Bangkoku sme si kupovali 4 mesiace dopredu, pretože neskôr alebo nebodaj v ten deň už nie je šanca, aby ste dostali lístok
  • Cesta z Chumphongu do Bangkoku trvala od 21.22 do 6.30 hod.

Šerni, ak sa ti páčil článok

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *