Bež sa pozrieť do Thajska! Prečo?

LenkaThailandLeave a Comment

      Dôvodov, prečo zavítať do krajiny úsmevov je neúrekom. No vypichla by som pár (pre mňa) najdôležitejších príčin, prečo je skvelé navštíviť Thajsko alebo celkovo PREČO sme si zamilovali cestovanie. Síce toho nemáme ešte na zozname prejdených destinácií také množstvo ako niektorí cestovatelia, ale tým, že sme v Austrálii a neskôr v Thajsku boli celý mesiac, tak sme tieto krajiny spoznali, ochutnali, ovoňali z tých naj(ne)tradičnejších stránok. Zoznam krajín, ktoré by sme chceli navštíviť je ešte poriadne dlhý, ale veď máme na to celý život. Chuť a nadšenie spoznávať svet nám tiež nechýbajú.

  1. ÚSMEV VŠETKO VYRIEŠI

      V Thajsku to neznamená len fráza. Nie nadarmo je synonymom Thajska aj “krajina úsmevov”. Keď sme 5.12.2015 odlietali z Viedenského letiska, tak som mimo iného rozmýšľala aj nad týmto. Bude to ozaj tak? Sú Thajci naozaj takí usmievaví alebo sa to len hovorí, aby prilákali turistov? Nevedela som sa dočkať, kedy sa o tom presvedčím na vlastnej koži, respektíve na vlastné oči. Tí, ktorí ma poznáte, tak viete že mi úsmev z tváre zmizne len málokedy. Aj preto mám veľmi rada usmievavých ľudí a na toto som sa extrémne tešila.

Takto Thajci ďakujú / Budhova hlava v mestečku Ayutthaya

      Keď sme prišli do Bangkoku, tak sme zistili, že je to naozaj tak. Trošku pesimistickejší človek by si povedal “veď jasné, že sa na každého usmievajú, keď chcú niečo predať”, ale to pŕŕŕ. S usmievavými ľuďmi sme sa stretávali úplne všade. Idete si po ulici, oni sa na Vás usmievajú. Sedíte v reštaurácií, oni sa na Vás usmievajú. Chodíte po pamiatkach, znovu sa na Vás usmievajú. A takto by som mohla pokračovať ďalej a ďalej. Okrem krajiny úsmevov by som však Thajsko nazvala aj “krajinou úcty a pokory”. Nesmierne sa mi páčil ich spôsob vďaky. Okrem slov Kob Khun Krab, ktoré domáci vyslovovali “Kapunká”, zopnú ruky a poklonia sa. Po mesačnom pobyte v Thajsku som tuším mala aj svalnaté líca od toľkého opätovaného úsmevu. Alebo som sa len prefetovala ich všakovakými koreninami, zázvorom a kari? Hmm, asi by ste sa mali ísť o tom presvedčiť sami.

Úsmev prosím 🙂 / Vladko v akcii

        2. ZAŽIJEŠ NEZABUDNUTEĽNÉ CHVÍLE

      Pre nás bola nezabudnuteľná aj cesta do samotného Thajska. Leteli sme síce len 11 hodín a nie 24 ako do Austrálie, ale aj to bohate stačilo na zadkové presedeniny a neustále opakujúce sa otázky “Už tam budem?” Skoro ako oslík zo Shreka. Do tejto kolonky by som určite zaradila aj rôznorodé ubytovanie, ktoré sme mali možnosť okúsiť. Na začiatku to bolo Bangkokské Lub.d Siam Square, kde sa nám vystriedalo niekoľko spolubývajúcich. Menej alebo viac hlučných, mladých, ženských či mužských, opitých alebo triezvych. O tom hlučnejšom sa dočítate v Sawaddee Thailand. Doprava v Thajsku bola pre nás tiež veľkým zážitkom. Všade samé skútre, Tuk-tuk-y a žiadne semafory. No aj napriek tomu doprava dokonale funguje a za celý čas sme tam nevideli ani jednu jedinú nehodu. Dokonalý systém. Vďaka múzeu Jima Thomsona sme sa dozvedeli o živote jedného Američana, ktorý si Thajsko natoľko zamiloval, že si tu postavil dom, začal tu žiť a rozbehol tu hodvábny priemysel. No jeho príbeh je zahalený rúškom tajomstva od roku 1967, kedy sa vybral na návštevu do Malajzie a odvtedy o ňom už nikto nikdy nepočul.

Nezabudnuteľná Railay Beach

 

Známe thajské loďky na Railay Beach

      Nikdy nezabudneme ani na thajské chrámy, ktoré sú opradené bohatou a tajomnou históriou, kde aj neveriaci začnú veriť, chcú sa stať hneď a zaraz Budhom a doma si začnú zapaľovať vonné tyčinky. V Bangkoku nás prekvapili komplex chrámov s názvom The Grande Palace a v Ayutthayi chrámy ako Wat Phanan Choeng alebo Wat Phra Si Sanphet, ktoré sme mali možnosť prejsť na bicykloch. V Ayutthayi určite nemôžete obísť Budhovu hlavu zarastenú do koreňov stromov. Nočné trhy v mestečku Chiang Mai a v Ayutthayi Vás vtiahnu do neskutočnej atmosféry a silnejšie žalúdky si tam môžu pochutnať napríklad aj na červíkoch, ako som to spravila jaCelonočná cesta vlakom z Ayutthayi do Chiang Mai, pri ktorej sme sa báli, že sa každú chvíľu vykoľajíme tiež stála rozhodne za to. Pri každom zastavení som vypleštila oči, či nie sme náhodou niekde v priekope.

Připřavená na let s Gibonmi

      Rozhodne nesmiem zabudnúť na neskutočný zážitok v sirotinci pre slony. Okrem kŕmenia a prechádzky po ich prirodzenom džungloidnom prostredí sme viazali aj posvätené šatky na stromy, aby ich pytliaci nevyrúbali. Boja sa zlých duchov. Okrem toho sme spoznali dvojročnú Pumpuj, s ktorou sme sa kúpali, pričom sa zvalila na chrbát a myslela si, že je kilová čivava. Medzi nezabudnuteľné zážitky patrí rozhodne aj let s Gibonmi opäť v mestečku Chiang Mai. V článku nájdete aj autentické video z môjho letu zo stromu na strom. Ako si môžete všimnúť, bola to neskutočná sranda. Na ceste naprieč Thajskom sme zistili, že tu miestni neuctievajú len Budhizmus, ako by sa možno na prvý pohľad zdalo, ale aj Islam. Na ostrove Koh Yao Yai je prevažná väčšina Moslimov. Na tomto mieste sa Vladko potapko potápal a ja som si len tak blinkala cez palubu lode. Aspoň on videl podmorský svet z iného uhla. A keďže Vás máme radi, tak Vám natočil aj krásne video z tohto zážitku.

Malá Pumpuj v sirotinci pre slony

      Na spomínanom ostrovčeku sme okúsili aj kajakovanie cez mangrovové lesy, čo bolo neskutočne krásne, tajomné, ale aj vtipné, keďže sme kvôli mne každú chvíľu skončili zamotaní v koreňoch stromov a ja so záchvatmi smiechu a Vlado so záchvatmi hnevu, čo ma samozrejme rozosmievalo ešte viac. Tiež sme si tu požičali skúter a jazdili sme si kade-tade po celom ostrove. Penis Cave alebo tiež Jaskyňa penisov, ktorá sa nachádza na Railay beach je tiež nesmierne zábavný a ako to povedať, hmmm…veľký, rozhodne priam obrovský zážitok. A jasné, obrovské pavúky patria tiež do kategórie “nezabudnuteľné chvíle”. Na to dvadsať centimetrové hovado v kúpeľni si spomeniem vždy, keď sa idem sprchovať. Milovníci Leonarda DiCapria, vy zas nezabudnite navštíviť pláž MayaBay, kde Leo natočil film s názvom Pláž. Pre milovníkov kvetov je zas určený kvetinový trh v Bangkoku, ktorý je asi 10x väčší ako Flóra v Bratislavskej Inchebe. Po príchode do Thajska nesmiete zabudnúť ani na pravú thajskú masáž, ktorú sme okúsili opäť v mestečku Chiang Mai. A toto je len malá vzorka z toho, čo sa dá zažiť v tejto krajine a na čo rozhodne tak skoro nezabudnete!

Kajakom naprieč Mangrovovým lesom

Skúter nás sprevádzal po celom ostrove Koh Yao Yai / Čo Vám poviem? Moja radosť hovorí za všetko.

       3. STRETNEŠ MNOŽSTVO INŠPIRATÍVNYCH ĽUDÍ

       Moja jazyková bariéra (ktorá sa už onedlho vytratí, pretože mám najlepšiu učiteľku angličtiny – “ahoj, Táni”) ma nezastavila v tom, aby som sa o rôznych ľuďoch z rôznych častí sveta dozvedela tie najrôznorodejšie informácie. Ešteže som mala so sebou svoje ústa a uši, čiže Vlada, pretože by som bola nahratá. Medzi inšpiratívnych ľudí patrili aj krásne Thajky, pri ktorých sme neskôr zistili, že sú to krásni Thajci. Suverénne si žijú svoj život, netrápia ich predsudky iných a ani to, že majú hrubé hlasy a ženské krivky. Dokonca sa netrápili ani tie/tí/to, ktorí boli vyslovene chlapmi se vším všudy (chlpy z nosa, z úší a bohvie odkiaľ ešte) a make-up sťa môj tato, keby sa stal transexuálom. Thajci ich berú úplne normálne a my sme si na to po čase tiež zvykli.

      Medzi ľudí, ktorých som obdivovala patril sympatický rakúsky párik, familiárne nazývaných Hainz und Greta, ktorí s nami zdieľali izbu v spomínaom Lub.d Siam Square. Títo mladí ľudia dali výpoveď v práci a mali v pláne cestovať pol roka po celom svete. Medzi ich cieľové stanice patrilo Thajsko, Vietnam, Indonézia, Austrália, Nový Zéland, Fiji a Hawaii. Zrejme sa ich cesta už skončila, bohvie čo robia teraz a ako sa zaradili po takom dlhom oddychu do bežného stereotypného života.

      V mestečku Ayutthaya sme zas spoznali rozkošného staršieho Holanďana, ktorý sa na dôchodku rozhodol cestovať sám tri mesiace vkuse. Na naše prekvapenie poznal aj naše malé Slovensko, pretože tu raz bola jeho známa. Rozprával nám o sebe s takou vervou a zanietením, že sme ho museli počúvať…aj napriek tomu, že nám celý svoj životný príbeh rozprával len v uteráčiku, ktorý vyzeral, že mu každú chvíľu spadne a všetci uvidíme to, čo nechceme.

      V meste Chiang Mai sme mali šťastie na majiteľov ubytovania, v ktorom sme sa v tomto meste zdržali. Golden Fort Guest House si vážilo ľudí najviac, ako sa len dalo. Aj napriek tomu, že sme prišli o niekoľko hodín skôr, tak nám povedali, že sa môžeme kľudne ubytovať a neposlali nás preč. Zo starého pána a jeho dvoch dospelých detí sálala neskutočná pokora, vďaka a dobrosrdečnosť. Keď sme mu po raňajkách išli odniesť tanier, tak vyskočil akoby mal dvadsať a nedopustil, aby sme sa “namáhali” s upratovaním. Keď som sedela na terase a svietilo na mňa slnko, tak jeho syn hneď zisťoval, či mi to nevadí a že či mi nerozprestrie slnečník. Vždy keď sme potrebovali, tak nám zavolali taxík priamo pred ubytovanie a keď sme odchádzali, tak sme na pamiatku dostali kľúčenku so slonmi, ktorá nám navždy bude symbolizovať pobyt v Chiang Mai.

      Prekvapením bolo, keď sme po niekoľkých dňoch započuli “já si dám také čaj”. S českým párom sme pochodili po Elephant Nature Park-u a dozvedeli sme sa, že Jiří (taktiež si nespomeniem na pravé meno) s priateľkou tiež cestujú mesiac skrz Thajsko. Keďže mladý Čech holduje thajskému boxu, tak kde inde je lepšie zadovážiť si celú výbavu ako v samotnej mekke tohto športu.

       Češtinu sme počuli aj neskôr, keď sme sa išli (prvotne obidvaja, neskôr pri tom zostal len Vlado) potápať. Inštruktori totiž boli z Čiech. Niektorí aj zo Slovenska, ale tých sme tam nestretli. Na starosti nás mal Libor, občas nám niečo povedal Honza a spoznali sme aj Michala. Ten v Thajsku žil aj so svojou manželkou a malým Lukáškom. Michal si už osem rokov žije svoj sen. Pol roka je v Thajsku a pol roka v Chorvátsku, kde vedie kurzy potápania (samozrejme aj so svojou rodinkou). Hovoril, že sa budú musieť ustáliť, keď malý začne chodiť do škôlky, ale keďže mal len dva roky, tak ešte nejaký ten rôčik môžu cestovať.

Aj títo ľudia nám ukázali, že sa dá žiť inak, ako si dať na šiestu budík, vstať do práce, chodiť domov za tmy, byť v neustálom stereotype a s nervami, kto nás zas v práci vytočí a takto prežiť v podstate celý život. Život je o niečom inom a títo ľudia na to prišli. My im ďakujeme za to, že nám otvorili oči a ukázali nám inú stránku života, a tiež to, že všetko môže byť tak, ako si zaumienime, ako si vysnívame.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *