Horolezci, horolezkyne, horolezčata!

LenkaSlovakiaLeave a Comment

Sedím si v Čajkafé, kde si nedávam ani čaj ani kafé. Spoločnosť mi robí iba môj cestovateľský zápisník a dve perá (kdyby něco). Po nahliadnutí do diára zisťujem, že najbližší pondelok zverejním článok o strastiplnej ceste cez Priečne sedlo. Už len pri pomyslení na to ma chytá svalovica. No ale pekne po poriadku.

Človek by si myslel, no dobre, len ja som si myslela, že Tatry vyzerajú nejak takto: pôjdeš si po lesnom chodníčku, z kríku vybehne hravá srnka, vtáčiky si budú štebotať slovenské pesničky a na stromoch bude rásť bryndza. Nie! Takto to ozaj nie je. Tatry sú krutejšie ako kruté. Svedčí o tom aj fakt, že pre mnohých ľudí boli hory ich láskou, no stali sa im aj napriek tomu osudnými. Ale o tomto sa zmienim v inom článku. Pôvodne sme mali s Vladom naplánované, že každý deň absolvujeme jednu túru, veď sme predsa nejakí turisti. Tak veľa sme predsa trénovali. Železná studnička, Koliba, Biely Kríž, ba dokonca Pezinská Baba! Tatry sú však oveľa väčší masaker. To sme okúsili v tento osudný deň, 18. augusta roku 2016.

Raňajky v hoteli Polar začínali o 7.30, no tatranská električka nám mala ísť už o 7.15 zo Štrbského Plesa do Starého Smokovca. Majitelia hotelu nám preto navrhli, aby sme sa kľudne prišli naraňajkovať skôr, čo sme s radosťou prijali. Po tom ako sme vystúpili v našej cieľovej stanici, tak nás čakala cesta pozemnou lanovkou na Hrebienok. A tam sa to celé začalo. Odtiaľto sme šliapali už len po svojich. Hore kopcom a po skalách. Vyzerám snáď ako nejaký horolezec? Keby som však vedela, čo bude neskôr nasledovať, nikdy by som sa nad touto otázkou nezamýšľala tak skoro. Každý môj krok som si zodpovedne premyslela, keďže sa mi niektoré skaly hýbali pod nohami. To, že starí ľudia a malé deti okolo mňa behali ako kamzíky ma naučilo len toľko, že ani jedna z týchto skupín nemá zrejme pud sebazáchovy.

Obrovský obdiv

Prvým záchytným bodom bola Bilíkova chata, ktorá sa nachádza naozaj len kúsok od Hrebienku. Trochu ďalej zas narazíte na Rainerovu chatu, kde pri troche šťastia a menšieho počtu turistov môžete stretnúť Líšku Elišku s malou líštičkou. My sme nemali toľké šťastie, dokonca tam bolo aj veľa turistov, no pri chatke sme aspoň zbadali nosičské batohy, ktoré mali asi 50 kg. Bože, veď ja som mala problém uniesť vlastnú váhu, nie to ešte o sedemdesiat kíl naviac. Na Zamkovského chate sme mali prvú väčšiu prestávku, kde sme si dali svoje superenergetické sušené ovocie, proteínové tyčinky a jonťák na doplnenie stratenej soli.

Bilíkova chata

Ubehli takmer štyri hodiny a zrazu sme ju zbadali – Téryho chatu. Obloha bola úplne jasná, čiže sme mali možnosť vidieť chatu aj s okolitými plesami v plnej kráse. Ľudia po výstupe prejavovali radosť rôzne. Jedna partia zložená zo starších manželských párov si tam dokonca otvorila šampanské. Mne postačil „nosičský bylinkový čaj“, keďže som sa klepala od zimy. Šálku som si chcela zobrať so sebou, aká bola krásna, ale predsa len by bolo asi trochu nepraktické chodiť po horách so šálkou v ruke.

Preľudnená Téryho chata

Tam, kde mnohí končia, my len začíname. Neuspokojili sme sa len s Téryho chatou a išli sme ďalej. Priečne sedlo! Och môj bože! Keby som ja vedela, čo ma čaká, tak sa ani nehnem. Po chvíľke sa Vlada pýtam, že kde je vlastne to sedlo. Keď mi ukázal to miesto, tak som sa začala smiať. Veď tam lezú horolezci. Smiech ma prešiel akonáhle sme boli pod sedlom a „horolezcom“ som sa mala stať aj ja. Nachádzali sme sa priamo pod ním a pred nami bol zástup ľudí, ktorí liezli hore asi v 90-stupňovom uhle a zadržiavali sa pomocou reťazí.

Malá pauza na Téryho chate

Boli sme tu, tak hor sa do toho! Po mojich prvých krokoch naprieč sedlom som si povedala, že veď to vôbec nie je také strašné. Prvá kríza však prišla vo chvíli, keď som nemala kam stúpiť. Vtedy ma premkla mierna panika a Vladovi som so slzami v očiach povedala, nech mi zavolá helikoptéru, lebo ja už nespravím ani jediný krok. Chvíľu som si tam mrnčala, ale potom si hovorím, že je čas vykročiť vpred. Teda, pokiaľ nechcem byť vo večernej reportáži Jozefa Kubániho.

Rainerova chata

Pri niektorých miestach mi nič iné nezostávalo, ako sa ťahať rukami po reťazi. Najhoršie na tom bolo, že za mnou išiel celý zástup ľudí, čiže keď som sa zasekla ja, tak sa zasekli aj všetci za mnou. Jediné moje šťastie je, že nemám strach z výšok. Nepríjemné bolo aj to, že niektoré reťaze boli obojsmerné. To znamená, že keď sme išli my hore, tak niektorí išli tou istou cestou dole. Čiže sme sa museli uhýbať, preliezať a robiť iné kaskadérske kúsky. Inak, nezabudnite, že keď leziete na Priečnom sedle, tak VŽDY treba mať napnutú reťaz, ktorej sa držíte. V opačnom prípade poletíte na skalu, ktorá je blízko vás, a poprípade  kopnete aj nejedného turistu, ehm.

Naprieč Tatrami

V jednej knihe som čítala, že horolezci sú veľmi dobrým príkladom toho, že strach nás skôr zabije ako by nás mal dostať do vysnívaného cieľa. Ja keď som liezla, tak mi neostávalo nič iné, ako ísť ďalej. Keď som sa párkrát zastavila, tak mi to odobralo veľké množstvo energie. Je to istá paralela života. V živote máme tiež svoje ciele, ktoré chceme dosiahnuť. Musíme ísť teda vpred a nezastavovať sa.

Výhľad z Téryho chaty

Pri stúpaní vyššie a vyššie boli moji oči vypleštenejšie a vypleštenejšie. Dvaja Česi si to všimli a povzbudzovali ma slovami „na konci dáme panáka“. Nezabudnem na to, ako sme vyšli na vrchol a pokorili sme Priečne sedlo! Ja naivka som si však myslela, že keď prelezieme sedlo, tak olalááá a budeme späť na Hrebienku. Do reality som sa však dostala asi tak o tri hodiny na to, keď som zistila, že ešte stále šliapeme a ani zďaleka nie sme v cieli. Fascinovalo ma, že po celých Tatrách sú na sebe naukladané kamienky. Prikladajú ich tam turisti na znak toho, že tam boli. Po tomto výkone som aj ja prispela jedným pamätným šutríkom.

Na kameni kámen

Pri zliezaní dole zo sedla som si dokonca dokaličila ruku. Teda, poškrabala som sa o skalu a videla som náznak krvi. No ani táto strata životnej tekutiny ma nemohla zastaviť! Išli sme, išli…a teraz si predstavte to najväčšie fyzické vyčerpanie na svete, keď sa už nevládzete ani pohnúť, ale napriek tomu viete, že musíte ísť ďalej. Máte to? Fajn a teraz si predstavte, že by ste v tomto vyčerpaní museli prejsť ešte ďalších cca päť hodín. A toto je presne náš príbeh. No nič sme nenechali na náhodu a na pravidelnej báze sme si dopĺňali energiu objatiami. To je ako keď objímate stromy, ale tie na okolí veľmi neboli. Už som išla z totálnej zotrvačnosti, keď Vlado zrazu povedal „zlatko, kamzík“. Tak som pozerala do diaľav, nikde som však nič nevidela, tak sa pýtam, že kde. „Priamo pred tebou“, povedal mi. V tej chvíli sa mi naskytol pohľad na jednu z najkrásnejších scenérií v mojom živote. Na chvíľu som sa zastavila. Pred nami bol v tesnej blízkosti jeden kamzík, ktorý na nás uprene pozeral. No zrazu sa začalo spoza hôr zbiehať celé stádo kamzíkov. Ani netuším koľko ich mohlo byť, ale bolo to prekrásne. Dokonca tam boli aj malé kamzíčiatka. Okolo nich sa rozliehali studené plesá, skalnaté hory, zeleň a my dvaja s Vladom.

Koľko je na fotke kamzíkov?

“Ahoj. Ako sa máš? Chodíš sem často?”

Toto bol presne ten moment, kedy som si povedala, že to má celé zmysel a že musím ísť ďalej. Pozerala by som na to celú večnosť, ale Vlado ma vrátil späť do reality, že keď sa nepoponáhľame, tak sa zotmie a potom sa pôjde ešte ťažšie. Prešlo ďalších pár hodín, nohy sa mi triasli od únavy a brada od plaču.

A bolo to tu. Naša záchrana. Hrebienok! Prišli sme tam o 19.30 a už sme sa tešili na to, ako sadneme do lanovky, ktorá nás zvezie do Starého Smokovca. Opak bol však pravdou. Leták na dverách nám oznámil, že lanovka je otvorená iba do 19-tej. Keď som si predstavila, že ďalšie dve hodiny budeme musieť ísť dole pešo, tak ma skoro vykotilo. Podotýkam, že cesta dole kopcom bola oveľa bolestivejšia ako stúpanie nahor. Naša situejšn bola o to ťažšia, pretože Vladovi sa vybil mobil. A môj? Mne sa nemalo čo vybiť, keďže som si mobil nechala na izbe. Zrazu však v nás skrsla nádej, keď sme zbadali krásny hotel s rovnomenným názvom Hrebienok. Mali sme obrovské šťastie, pretože ho dlhšie rekonštruovali a zrovna dnes bolo jeho veľké otvorenie. Vošli sme dnu s prosbou, či by nám nemohli zavolať taxík. Avšak jedna pani, ktorá stále blízko recepcie nám ochotne ponúkla, že nás zvezie dole, lebo má práve tadiaľ cestu. Ponuku sme s neskutočnou vďakou prijali. Neskôr sme sa dozvedeli, že pani bola zrejme majiteľkou hotela. Na konci cesty sme sa jej spýtali, ako sa jej môžeme odvďačiť a koľko jej máme zaplatiť. Tak na nás pozerala a so slovami či sme sa zbláznili, že je veľmi rada, že nám mohla ušetriť nožičky, sme sa rozlúčili.

V Starom Smokovci sme už len nastúpili na tatranskú električku smerom na Štrbské Pleso. Takmer desať hodinová túra za nami, Priečne sedlo pokorené a už len dobrú noc.


A pridávam ešte pár praktických rád na záver:

  • Tatranská električka zo Štrbského Plesa do Starého Smokovca trvá cca 40 minút
  • Cena za tatranskú električku je 3€ pre dospelého a zadarmo pre študentov
  • Pozemná lanovka na Hrebienok – spiatočný lístok 9€/celý; 8€/študentský

Šerni, ak sa ti páčil článok

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *