S vetrom o preteky

LenkaSlovakiaLeave a Comment

Náš ďalší deň sa opäť niesol v znamení svalovicovej bolesti. Ja viem, už prešlo xy dní po tej namáhavej túre, ale je to silnejšie ako ja. Neskutočné, to aby sa človek pravidelne hýbal, aby nemal potom takéto bolesti!

Tatranská prírodka

Dnes sme sa vybrali na staré známe Zelené Pleso. Aj na tejto túre nám pomohla naša verná tatranská električka. Zviezli sme sa ňou zo Štrbského Plesa do Starého Smokovca a tam sme prestúpili smer Tatranská Lomnica. Pôvodne sme plánovali prejsť pomocou lanovky na Skalnaté Pleso a odtiaľ ešte na Lomnický štít. No zo Skalnatého na Lomničák bola lanovka z technických príčin zatvorená. Možno to bol osud…alebo bolo len príliš veterno. Lístky na lanovky sme už mali zaplatené cez GoPass, ale s vrátením peňazí nebol problém.

Cestou – necestou

Boli sme teda nútení trochu zmeniť plány a zo Skalnatého Plesa sme sa pešibusom vybrali na Veľkú Svišťovku. Boli sme navrstvení ako cibule a by ste neverili aká nám aj napriek tomu bola zima. Na to, že bol len august, sme si pripadali ako by bol minimálne koniec novembra. Nepríjemný pocit umocňovalo aj upršané počasie a silný vietor. Párkrát som sa normálne musela zastaviť, aby ma nesfúklo zo skaly. Nie že by som bola taká ľahká, ale nebudem to predsa riskovať. Niekoľko hodinová túra v takomto počasí dá sakra zabrať.

Rozcestník na Skalnatom Plese

Cestou sme stretli viacerých turistov a jedného malého turistíka. Ten sa aj s oteckom zastavil tesne pred nami, pozrel sa dohora na 190-centimetrového Vlada a so smutným pohľadom sa ho spýtal: “Ešte dlhóóóó?” Nie že by sme sa mu chceli smiať do tváre, ale bol taký zlatý, že sme sa nevedeli ovládnuť. No niesol to hrdinsky a pekne si cupital ďalej. Vďaka mojim ošlahaným lícam vetrom a dažďom som bola čoraz zúfalejšia. K tomu pocitu dopomohol aj fakt, že som mala totálne premočené nohy. Ako som tak mokla, tak boli moje nohavice nasiaknuté vodou čoraz ťažšie. Spodky nohavíc sa mi teda dostávali pod topánky a zopárkrát som sa nepríjemne šmykla na skale. Potom hanba-nehanba, strčila som si ich do vysokých ponožiek. Na fashion blog by som sa s tým rozhodne nedostala, ale  bezpečnosť je prvoradá.

Na Skalnatom Plese

Ako sme si tak išli smerom k Zelenému Plesu, tak sme narazili na reťaze. Rozhodne neboli také namáhavé ako cez Priečne sedlo, no rozdiel bol v tom, že sme zliezali popri nich stále nižšie a nižšie. Komplikovalo nám to aj jazierko, ktoré si tieklo popri nás a v ktorom som permanentne bola zaborená zadkom. Chata pri Zelenom Plese bola čoraz bližšie a my sme netúžili po ničom inom, len byť už konečne v nej. Občas sa nám však stratila za stromami. Bola tak blízko a pritom tak ďaleko. Skľučujúci pocit! A potom to prišlo…bola nám na dosah. No ešte predtým sme obdivovali nádherné pleso a vytúžený cieľ. Pleso bolo ozaj krásne. Ľadové, ale krásne. Ocitli sme sa v rozprávke. No ale mohlo byť v nej aspoň trochu teplejšie.

Chata pri Zelenom plese

Nohavice v ponožkách. Asi sa prihlásim do Nákupných maniačok.

Keď sme vošli dovnútra, tak sme boli prekvapení, koľko ľudí sa v nej nachádzalo. Nie že by sme si mysleli, že my sme top turisti, ktorí to jediní prešli, ale aj tak. Dali sme zo seba všetko mokré dole a poprehadzovali sme si to na radiátory. Hodnú chvíľu som sa klepala ako pri nejakom záchvate, ale bola mi len zima. Boli sme obidvaja veľmi uzimení, vyhladnutí a vyčerpaní. Až do tej chvíle sme nikdy predtým neboli šťastnejší z pollitrového horúceho čaju. Mala som chuť si doňho napchať premrznuté prsty na nohách. Dobre, toto je trošku nechutné, ale bola mi ozaj kosa. V tej chvíli nás robilo šťastnými aj kuracie soté, fazuľová polievka a čokoládové palacinky. Počkať, tie palacinky ma robia šťastnou kedykoľvek a kdekoľvek, takže tie sa nerátajú.

Výhľad cez hmlu

Po krásnom oddychu sme sa pobrali ďalej. Mali sme dve možnosti. Buď ísť tou istou trasou späť alebo ísť 2,5 hodiny dole k autobusovej zastávke. Vybrala som si možnosť Bé. Bolo to čisto z nevedomosti, keďže možnosť A som poznala a nechcela som ešte raz prekonávať to isté. Nemám rada stereotyp. Alebo som len chcela jednoduchšiu trasu. Aj keď toto samozrejme nebola záruka a podstúpila som obrovské riziko. Vybrali sme sa dole po žltej značke, ktorá bola určená aj cyklistom. Popravde, s bicyklom by som tadiaľ išla akurát tak s ním pod pazuchou. No rozhodne to bola aj tak lepšia trasa ako tá predtým.

Hmloidne

Konečne sme prišli na vytúžené miesto, ale postihla nás krutá rana osudu. Najbližší autobus nám mal ísť až o 40 minút. V okolí nebolo nič iné okrem jednej mokrej lavičky. No čo, museli sme si počkať. No po 25. minútach prišlo surprajs v podobe autobusu s poľským nápisom Tatrzańska Łomnica. Nebolo nás treba veľmi presviedčať. Jednoducho sme nasadli a už sme sa viezli. Cesta trvala asi päť minút. Áno, päť minút! Skoro nás šľahlo o autobus, keď sme zistili že za 25 minút čakania a mrznutia by sme tam boli už aj trikrát. Čo už.

V plnom turistickom nasadení

V Tatranskej Lomnici sme našli bobovú dráhu. Veď čo sa treba po namáhavej túre? Pravdaže, zničiť ešte viac! Jednoducho by sme to neboli my, keby sme sa nešli zviesť. Stálo to za to a my sme sa naháňali ako malí. Vlado mi bol tesne v pätách, respektíve v boboch, ale nakoniec som mu úspešne (so záchvatom smiechu) zdrhla. Ani sme sa nenazdali a už bol večer. No a čo prichádza s večerom? Predsa večera. Na Štrbskom Plese sa kúsok od stanice nachádza reštaurácia Furkotka. Doteraz ju volám Furtovka, ale s Vladom vždy vieme, o čom je reč. Pri vstupe sme mali pocit, ako by sme bez zaklopania niekomu vstúpili do domu. Všade samé gauče, vankúše, lampičky…ako doma. Pôsobilo to celé veľmi útulne a príjemne.

Hory

Po otvorení Menu-čka som zbadala kombináciu kuracích pŕs s nivou a hruškou. Hovorím si, akí zlatí, chcú byť sťa Jamie Oliver. Tak reku objednám si to. Po ochutnaní ma prešiel akýkoľvek humor. Čas sa zastavil, všade okolo ohňostroje, konfety, explózia chutí! Chcela som duplu. Hneď! Bolo to ozaj fantastické. Na dnes teda končím…idem do chladničky.


A pridávam ešte pár praktických rád na záver:

  • Lístky na lanovku z Tatranskej Lomnice na Skalnaté Pleso a odtiaľ na Lomnický štít odporúčame kúpiť cez internet, pretože na mieste je to väčšinou vypredané do posledného lístka.
  • O vrátenie peňazí za nefunkčnú lanovku sme požiadali na stránke reklamacia@gopass.sk
  • Od Zeleného Plesa sme išli 2,5 hodiny dole po žltej značke a zastavili sme na zastávke s názvom Biela voda.
  • Poľský autobus nás stál 0,50€.
  • Bobová dráha stála 3€/osoba.

Šerni, ak sa ti páčil článok

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *