Hrdinovia? Hrdinovia!

LenkaCesta hrdinov SNPLeave a Comment

Priznávam, že nadpis je trošku mätúci, ale tak sa predsa titulky robia, aby zaujali, no nie? S hrdinami však máme s Vladom predsa len niečo spoločné, no o tom sa dozviete nižšie. Po mesačnej ceste naprieč Austráliou, a tak isto dlhej ceste po Thajsku sa opäť niečo chystá. Tentokrát sme sa rozhodli pre ďalšie dobrodružstvo, avšak trochu iné, ako boli tie predtým. Zistili sme, že sme síce spoznali kúsok sveta tam vonku, no pochváliť sa tým, že dokonale poznáme naše Slovensko sa nemôžeme. A práve preto to ideme napraviť!

Tamtadadááá, nebudem Vás ďalej napínať, naším ďalším výletom je cesta v pravom zmysle, a to Cesta hrdinov SNP. Že Vám to nič nehovorí? Ide o 750 km od Dukly po Devín, a teda o najdlhšiu pešiu trasu na Slovensku. Cesta pešo naprieč celým krásnym Slovenskom. Naprieč slovenskou prírodou, lesmi, lúkami, dedinami a mestami. Trasa je po celej dĺžke vyznačená červenou značkou, ktorá bude našou alfou a omegou. Prechádza sa cez väčšinu významných oblastí Slovenska, ktoré zohrali dôležitú úlohu počas Slovenského národného povstania v rokoch 1944 – 1945. Tento trip by nám mal trvať 25-30 dní, respektíve za takú dobu sa to vraj dá prejsť. Aby nám však nebolo málo, tak máme v zálohe ešte 5 dní k dobru. Len tak. Pre istotu. Keby nevydalo.  Sú však aj takí blázni, ktorí dali túto trasu za 12 dní. Behom. Psychopati. Ktorých nesmierne obdivujem.

Asi sa pýtate, čo nás to vôbec napadlo. Naše najväčšie a najdôležitejšie rozhodnutia prebiehajú nasledovne. 20. januára mi o 14.41 prišla sms-ka od Vlada: “Cesta hrdinov SNP. Nedáme tento rok toto?” Moja odpoveď bola odoslaná 20. januára o 14.44 miestneho času: “DAJME! Kedy vyrážame?” No a už to išlo, až to prišlo do tohto momentu, kedy sme komplet zbalení a pozajtra odchádzame.

Naša púť sa začína 7.6. v stredu o 23.45, kedy nám odchádza nočný vlak do Kysaku. Tam dorazíme o 5.45 ráno, kde nás bude čakať autobus smerom do Svidníka, kam dorazíme o 7.15. Odtiaľ sa zas zvezieme na konečnú Vyšného Komárnika, kde sa nachádza štátna hranica. A odtiaľ budú smerovať naše prvé kroky smerom na západ, čiže domov. No keďže sme v tomto období nemali veľa času na trénovanie, tak to bude ozaj masaker! Naša posledná skúšobná “túra” aj s naloženými ruksakmi mala 17,5 km. Po príchode domov som si rýchlo dala ľadovú sprchu, hneď na to Acylpyrin, Magnézium, celá som sa ponatierala Konskou masťou a zaspala som ako dieťa. Na Ceste sa môžem akurát tak šľahnúť do potoka a len tak sa tomu poddať. Lebo na viac sa asi nezmôžem. Keď sa vydáte na nejaký výlet a niečo okolo Vás zrazu prepláva, tak to pravdepodobne budem ja. Na druhý deň po výlete som sa síce postavila a dokonca som bola aj schopná presúvať sa z miesta na miesto, no moje ramená, chodidlá a bedrá so mnou nechceli spolupracovať. Všetky tieto miesta pulzovali od napuchnutia, boli celé červené a ja si neviem predstaviť, ako si na druhý, tretí, dvadsiaty piaty deň opäť nasadím ruksak.

Jasné že sa okrem bolesti bojím ešte viacerých vecí. Ešte som nikdy nestanovala a tma mi nerobí najlepšie, čiže akonáhle začne zapadať slnko, tak sa zazipsujem v stane a najbližšie vyleziem až ráno. Méďovia su tiež dosť premnožení, ale ako povinnú výbavu máme rolničky na batohu, ktoré nám zrejme po čase začnú liezť na nervy, ale keď nám to má zachrániť život, tak to asi zvládnem. Dúfam, že to pre zmenu nepriláka vlkov s domnienkou, že sme ovečky. Na niektorých úsekoch zas nie sú potoky, čiže si vždy musíme naplánovať čas tak, aby sme mali dostatok vody na pitie. Našťastie máme filter na vodu, vďaka ktorému môžeme čerpať aj z najväčšej bačoriny. Vraj. Keď to tak nebude, tak o tom isto podám info. Cestou ideme aj cez viacero osád. Hm.

Priamo z Cesty zrejme nebudem schopná pridávať články, nakoľko mám v diáriku na každý večer naplánované zvíjanie sa v kŕčoch a bolestiach zo svalovice. Na FaceBooku však budem mať vytvorený album z Cesty, kde sa budem snažiť na pravidelnejšej báze pridávať fotky s krátkym popisom. Kompletné články budem pridávať až po návrate z celej Cesty.

Túto cestu beriem okrem iného aj ako prechod medzi študentským a “veľkáčskym” životom, keďže zachviľu končím školu. Nakoľko sa mi kvôli istým okolnostiam nepodarilo spraviť jeden štátnicový predmet, tak si ho zopakujem v auguste. Ale pre niečo to tak malo byť a ja cestujem za polovičnú cenu. Všade treba hľadať pozitíva. Cesta pre nás predstavuje aj isté sebazaprenie, odvahu, vytrvalosť a možno aj hľadanie samého seba. Ideme (ako vždy) iba ja s mojím drahým (Vladom). Práve preto bude nesmierne dôležité, aby sme sa celú cestu podporovali, motivovali a hlavne sa nevzdali. Sme tím už 10 rokov, tak by to snáď nemal byť problém. Veľa ľudí nám povedalo “veď hocikedy keď nebudete vládať, tak môžete ísť na vlak”. No nie, nemôžeme, nechceme a nebudem na túto možnosť ani myslieť, pretože budem mať automaticky v hlave, že “veď jasnééé, hocikedy môžem skončiť” a to určite nechcem. Je to obrovská výzva, ktorú sme sa rozhodli dať. Hrdinami sme sčasti už aj teraz, keďže sme sa niečo takéto vôbec rozhodli absolvovať. No ešte väčšími budeme, keď sa vrátime z Dukly na Devín po vlastných.

Aj napriek všetkým týmto okolnostiam nám verím (verte nám aj vy, prosím) a viem, že to dáme. Dúfam, že tieto slová nebudem po prvom dni ľutovať.

Najbližšie sa už ozývame z ďalekého východu.

Šerni, ak sa ti páčil článok

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *