Tenkrát poprvé

LenkaCesta hrdinov SNPLeave a Comment

Je 23.00 a my si balíme posledné švestky. Ja si dávam na seba 13 kilový batoh a Vlado nesie na chrbte 18 kg. Nasleduje (posledná) rozlúčka a ide sa. V električke iba tak na seba pozeráme a smejeme sa sami na sebe, že my do toho zrejme vážne ideme. Pri sadaní si v električke som si zrazu ľahla. Síce bola už pokročilá hodina, no nebolo to tým, že by sa mi chcelo spať a reku uložím sa v električke. Môj batoh ma totižto potiahol dozadu a ja som sa nevedela brániť, tak som mu podľahla. Iba som sa tak viezla. Rozvalená cez dve sedadlá. Po tom, ako sme vystúpili z električky sme si ako správni turisti vybrali schody a nie eskalátor. Hore som skoro vypustila dušu, chytila som kŕč do stehna a pichalo ma v boku. Pekný začiatok na to, že pred sebou sme mali mesiac chôdze.

O 23.45 hod. nám išiel nočný vlak a aj napriek tomu, že sme na nástupište prišli asi o polhodinu skôr, tak nás tam už netrpezlivo čakal. Našli sme náš vagón a snažila som sa nastúpiť. Pri výstupe po tých stŕmych schodoch (až s ruksakom na chrbte som zistila, že sú stŕme) do vlaku som sa skoro prevalila dozadu a keď už som sa konečne dostala na vrchol, tak som sa zas mierne zasekla vo dverách, pretože moja karimatka bola trochu do priestoru. Po tomto náročnom výstupe som si teda dala dole ruksak a  predierala som sa k nášmu kupéčku. Lístky na vlak sme si kúpili o týždeň skôr, aby sme mali dobré miesta. Pri vstupe do vlaku nás čakal štikač, cvaklístek alebo ako len chcete a vypýtal si naše lístky a ISIC, keďže som išla na študentskú zľavu. Vraj nám ráno vráti všetky naše veci. Jasné, to by mohol povedať každý.

Keď sme sa po strastiplnej ceste cez vagón dostali na svoje miesto, čakalo nás milé prekvapenie. Poschodová posteľ, respektíve dve postele nad sebou, 2 poháriky s vodou ako v lietadle a dve pollitrové minerálky. Ako bonus sme tam mali aj dva croisanty na raňajky. Prekvapením pre mňa bolo zrkadlo a umývadlo za závesom. Do tohto minipriestoru sa dokonca zmestili aj vešiačiky na oblečenie. Neviem či ste už cestovali nočným vlakom na Slovensku, ale pre mňa to bol zážitok. Vlado si to síce pamätal presne v takom istom stave ako pred 20-timi rokmi, ale v podstate tam bolo všetko, čo sme potrebovali. Kupé sa zvnútra dalo normálne zamknúť, tak sme sa cítili bezpečne. Bolo to tu teda oveľa viac súkromia ako v thajskom nočnom vlaku. Jediné, čoho som sa obávala bolo, aby mi nebolo treba v noci na záchod. Samozrejme, že som sa po dvoch hodinách spánku zobudila s plným mechúrom a musela som ísť hľadať wc. Vo vlakoch to síce nie je také náročné, buď sa nachádza na jednej alebo na druhej strane, ale kto sa chce premávať v noci vo vlaku. Ja rozhodne nie. No ale ako ste si mohli všimnúť, tak som to prežila. Prehlasujem, že je bezpečné chodiť v noci vo vlaku na záchod. Zo žiadneho kupé na Vás nevyskočí masový vrah. Nie že by som si to myslela, božechráň.

Cesta bola pomerne pokojná až na to, že som miestami mala pocit, že stále zrýchľujeme. Vtedy ma zas napadalo, že no fasa, určite mu zlyhali brzdy. No ako môžete druhýkrát vidieť, aj toto som prežila a brzdy mu nezlyhali. Keďže sme o 5.35 mali doraziť do Kysaku, tak sme si pre istotu dali budík na piatu, aby sme sa stihli prebrať, dať trochu dokopy a pokračovať ďalej. Ako sme si zaumienili, tak sme aj vstali a dve minúty po piatej nám klopal štikač na dvere, aby nás zobudil a vrátil nám naše lístky a doklady. Po vystúpení z vlaku sme zamierili na autobus smerom do Svidníka a odtiaľ nasledoval ešte jeden prestup, ktorý smeroval do nášho cieľa, ktorým bola Dukla – poľská hranica.

A tam sa to celé začalo. Keď sme vystúpili z autobusu, tak sa vodič na nás patrične zabával a neodpustil si poznámku: “hlavne pomaly”. A to po tom, čo videl, ako si na seba ledva dávam ruksak väčší ako som ja sama. Na záver nám poprial veľa šťastia, ktoré sme rozhodne potrebovali. Po vystúpení z autobusu sme stúpali po asfaltovej cestičke ohraničenej z oboch strán lesom a už tam som sliedila, či náhodou neuvidím medveďa. Hore pri vyhliadkovej veži na Dukle sme si dali niečo malé na jedlo, povyberali sme si hlavné veci a tam sa to celé začalo. V rámci krátkej prestávky sme si prezreli aj delo, ktoré sa nachádzalo v blízkosti tohto miesta.  Vrátili sme sa rovnakou cestičkou nazad. Pri ceste, cez ktorú sme neskôr prechádzali sme sa zastavili pri vojenskom cintoríne a hlavnom pamätníku. Červená značka nás zaviedla priamo k areálu Vojenského prírodného múzea, ktoré prechádza až do Údolia smrti, o ktorom budem písať neskôr v tomto článku. Tam sme mali možnosť vidieť lietadlo, tanky a delá, ktoré sú odstavené v blízkosti spomínanej cesty.

“Na Dukle ticho, iba vánok v korunách bukov mäkko sviští, hrdinov padlých tuhý spánok, október cúva zlatolistý.”

Akonáhle sme sa dostali hlbšie do lesa, tak to by som ani nebola ja, keby sa mi hneď niečo nestalo. Ako sme si tak išli, tak sa mi jedna trekingová palica zasekla pod koreň stromu, ja som ňou trhla a zrazu som sa tak pomaly začala prevaľovať na zem. Môj batoh padal so mnou. Teda lepšie povedané, na mňa. Samozrejme sa mi pritom mierne vytkol kotník, rozbila som si koleno a aby toho nebolo málo, tak sa mi roztrhali nohavice, ktoré som mala prvý deň na sebe. Roztrhané boli na obidvoch kolenách a na zadku. Našťastie som tam mala batoh, takže nič nebolo vidno, no diera to bola statná. Od tohto momentu som vyzerala ako bezdomovec, keďže som bola špinavá od hliny a celá dotrhaná. A to bol len začiatok!

Po červenej značke sme sa ďalej dostali cez naše prvé navštívené dedinky, a to Vyšná Písaná, za ktorou nasledovala, ako inak Nižná Písaná. V tento deň sme sa ešte nevzdali, aj keď sme na prvýkrát mali v nohách niekoľko desiatok kilometrov. Konkrétne sme od Dukly do Kapišovej prešli 25,42 km. Na prvý deň celkom slušné. Avšak dali sme si prestávku v údolí s nepekným názvom, a to Údolie smrti. No tento názov ukrýva v sebe krásne miesto so studničkou, kde je pitná voda. Vonku bolo strašne teplo a studená voda priamo zo studničky nám padla veľmi vhod. Tam sme sa na chvíľu vyzuli a dali sme si tortillu s Nutellou. Aj napriek tomu, že som totálny sladkofil, tak som bola po pár hryzoch totálne presladená. No na doplnenie energie to bolo fajn. Jedlo sme mali nabalené z domu, pretože sme nevedeli ako často natrafíme na nejaké potraviny. Na začiatok sme mali 4 litre vody a vždy keď sa dalo, tak sme si ešte doplnili fľaše. V Údolí smrti som veľmi rozmýšľala, či si priamo tam nerozložíme stan, keďže tam boli na to ideálne podmienky, no nakoniec sme sa rozhodli ísť ešte ďalej, nakoľko bolo ešte celkom skoro.

Naše kroky nás doviedli do spomínanej dedinky Kapišová a pred nami sa zrazu zjavila krčma. Vidina vychladenej orosenej kofoly s penou (pivo nepijeme) nás doviedla priamo do nej. Dala som dole batoh a s roztrhaným nohavicami som bežala pre Kofolu. Po chvíli sa nám prihovoril miestny pán, ktorý si hneď myslel, že ideme “po červenej”. Spomínal, že minule stretol chalana, ktorý túto povestnú trasu absolvoval sám, a tiež oddychoval v tejto krčmičke.  Čo sa týka prenocovania, komu by sa nechcelo stráviť noc v stane, tak môže prespať na Chate Evička, ktorá sa nachádza priamo v dedine. Nie že by sa mne nejak extra chcelo spať v stane, keď som mohla byť v posteli, no nakoniec sme sa s Vladom zhodli, že to skúsime a podľa toho si zariadime nasledujúce noci. So smútkom v očiach a kŕčmi v nohách sme pokračovali nevedno kam cez dedinku a hľadali sme si miesto na prespanie.

Kúsok od miesta, kde sme v tú noc prespali, sme stretli mladú rodinku s deťmi. Pýtali sa nás odkiaľ kam ideme. Cestu hrdinov SNP poznali, čo som bola celkom prekvapená, keďže ja som o nej donedávna v živote nepočula. Popriali nám veľa šťastia s tým, že budú na nás myslieť. Stan sme si rozložili kúsok za dedinkou, kde sme ešte počuli jej “ruch”. Pod tým si môžeme predstaviť kosenie trávy, kravské múkanie, slepačie kotkodákanie a podobne. Stan sme si rozložili na veľkej lúke pri chodníčku s názvom “Cesta z Hrickovej”. Bolo to moje poprvé (spánok v stane) a ja som nevedela, čo mám od toho očakávať. Po dnešnej ceste sme boli riadne hladní, tak sme si na večeru spravili vifonky na plynovom variči. Prezliekli sme sa do pyžama a zaliezli sme do stanu. Snažila som sa zaspať a zrejme sa mi to na chvíľku aj podarilo. Až na moment, keď som sa zobudila na to, ako počujem kopýtka pri našom stane. To bolo asi okolo druhej ráno. Odvtedy som mala rozškľabené oči a nedokázala som zaspať. A to ani nehovorím o neidentifikovateľných zvukoch, ktoré bolo počuť z blízkych lesov. Ani neviem na ako dlho som zaspala, ale ráno som sa zobudila totálne rozbitá.

Keď som vyšla zo stanu, tak som bola úplne kľudná, keďže som prežila noc. No zrazu som započula divné zvuky. Vlado stál vonku a ja mu: “Poď do stanu! Rýchlo! Niečo tam je!”…netuším, či to bola krava alebo divá sviňa, ale tie zvuky boli ozaj desivé. Keďže Vlado odmietol ísť dovnútra, že by mu to aj tak nepomohlo, ja som sa tam zazipsovala a jedným okom som sledovala situáciu. Našťastie zvuky o chvíľu prestali, ja som sa odzipsovala a hrdinsky som vyšla  von akoby nič.

Zobudili sme sa do chladného rána. Ale to je asi pochopiteľné, keď sme sa zobudili o štvrtej. V tejto chvíli som bola Vladovi neskutočne vďačná, že ma aj napriek môjmu odmietaniu donútil zobrať si čiapku a páperovú bundu. Nenechal sa odradiť ani mojím: “Preboha! Veď ideme v lete, nebudem si so sebou trepať zimné veci!”. Tak sme sa teda naobliekali, spravili sme si horúci čaj a druhý deň našej cesty sa mohol začať. O tom sa dozviete v nasledujúcom článku.


Pre info:

  • Chata Evička v dedinke Kapišová sa nachádza na ulici Kapišová 124; tel.č.: 0905 657 515; letná sezóna (1.5.-30.9.) – 28€/noc
  • Čas: 8 hod. 58 minút; Vzdialenosť: 25,42km; Stúpanie: 402 m. – Klesanie: 608 m.; Spálené kalórie: 3553 kcal

Šerni, ak sa ti páčil článok

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *