Ako sme si vo Svidníku kúpili “morkvu”

LenkaCesta hrdinov SNPLeave a Comment

V druhý deň našej Cesty sme sa zobudili do studeného rána. A ja ešte aj s vypleštenými očami po mojej prvej noci v stane. Našťastie sme však mali páperové bundy a čiapky, ktoré som si pôvodne vôbec nechcela brať so sebou, keďže sme cestovali v júni. Vlado nám spravil horúci čaj, čo nás aspoň trochu zahrialo. Na cestu sme sa vybrali už v kraťasoch, pretože neprešla ani hodinka a slnko začalo poriadne páliť. Po niekoľkých kilometrov sme sa dostali do malebnej dedinky Nižná Jedľová, cez ktorú sme však len prešli. Nezastavovali sme sa v nej na dlhšie. Dostali sme sa na lúku, na ktorej sme stratili našu červenú značku. Až do tejto chvíle bolo všetko pekne značené. Pokračovali sme cez dosť zanedbaný les, kde boli popadané stromy a strašná tma. Mala som pocit, akoby som bola v horore. Už tam chýbalo len húkanie sov. Neviete si predstaviť tú radosť, keď sme asi po pol hodine konečne zbadali značku. Hľadali sme ju asi takým štýlom, že ja som išla na jednu stranu, Vlado na druhú a potom sme si kričali, kto ju skôr našiel.

Ešte že sme mali bundu a čaj, bŕŕŕ

Od Nižnej Jedľovej sa priamo po ceste dostanete do Svidníka za 3km, no keďže sme išli cez lesy, lúky, polia a ešte sme aj čo to poblúdili, tak to trvalo podstatne dlhšie. Keď sme Svidník konečne našli, tak na nás urobil veľmi dobrý dojem. Je to krásne, upravené mesto s milými ľuďmi, ktorým sme ale skoro vôbec nerozumeli, keďže rozprávali prevažne po rusnácky. Naše prvé kroky viedli na miestny trh. A v tej chvíli som dostala neutíchajúcu chuť na mrkvu. Len tak, na kúsanie. Predavač sa ma spýtal, či si beriem len dve morkvy. Ta ja že hej.

Morkva vo Svidníku

Dedinka: Nižná Jedľová

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Tak sme si len tak sedeli s Vladom na lavičke s obrovskými batohmi, svietilo na nás slnko a chrúmali sme si morkvy. Ako sme neskôr prechádzali cez mesto, tak sme sa rozhodli, že sa niekde poriadne naobedujeme. Na ceste sme boli síce len druhý deň, ale už teraz nám chýbalo poriadne jedlo. Hlavne keď sme spaľovali viac kalórií ako za celý život. Kroky nás doviedli do reštaurácie Vermex. Sadli sme si k veľkému drevenému stolu. Ja som si dala lososa s grilovanou zeleninou a Vlado guláš. Polievku som si dala Kyjevský sči. Samozrejme, ešte predtým ako som si ju objednala, tak som zistila od čašníčky, že je to kapustová polievka.

Na stôl sme si vyložili knižku, ktorá nás sprevádzala celou cestou. Z Devína na Duklu – 29 peších etáp po Slovenku. My sme ju ale čítali odzadu dopredu, keďže sme išli opačne, a teda od Dukly na Devín. Napísali ju dvaja starší páni Milan Lackovič a Juraj Tevec. Trasu prechádzali na etapy a niektoré úseky prešli aj dvakrát, aby vedeli trasu E8 zdokumentovať čo najprecíznejšie. V knihe sú vždy zapísané prevýšenia každej etapy, odporúčania a zaujímavosti o jednotlivých miestach. Rozhodne odporúčame. Knižka nám nie raz veľmi pomohla. Čašníčka si ju hneď všimla a začala sa nás všeličo pýtať. Popriala nám aj veľa šťastia, čo bolo veľmi milé. Po lahodnom obede sme museli ešte skočiť do potravín, aby sme si doplnili zásoby vody, ktorá nám už pomaly ale isto dochádzala. No a ešte sme museli ísť kúpiť Zodac na alergiu, pretože Vlada to poriadne chytilo. Je alergický na všetky trávy a bylinky. Je samo o sebe veľmi vyčerpávajúce chodiť celý deň s ťažkým batohom na chrbte a ešte do toho každú chvíľu kýchať, čo vyčerpáva ešte viac.

Po ceste na Ceste

Po príjemnom oddychu v meste sme sa vybrali na Čiernu horu (667 m), na ktorú viedol neskutočne dlhý kopec hore, pri ktorom sa mi už mierne začala triasť brada. Akože z plaču, nie že by sa mi triasla brada len tak pri chôdzi, chápete. No po zbadaní nášho cieľa som si povedala, že to stálo za to. Bolo to jedno krásne miesto. Nachádza sa tam pomerne nová útulňa pre turistov, ktorá bola postavená v roku 2007. Vo vnútri sme našli stôl, lavičky, kde sa dá zložiť, poprípade prespať. Je tam aj krb so všetkým potrebným náradím, ako je napr. lopatka na popol. Na stenách boli zavesené fotky z výstavby útulne a vyhliadky, ktorá je hneď vedľa. Zaujali ma aj krásne básničky ako bola napríklad modlitba pre turistov. Hneď keď sme tam prišli, tak som si zložila batoh a všetko som išla preskúmať. Samozrejme som musela vyšplhať na najvyššie poschodie rozhľadne. Tá je trojpodlažná a má cca 16 metrov. Úplne z vrchu som kývala Vladovi, ktorý radšej túto nádheru pozoroval z bezpečnej vzdialenosti pri útulni.

Útulňa Čierna hora zvonku

Zvnútra

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Naše ďalšie kroky smerovali na vrch Makovica (612 m). Od Čiernej hory je vzdialená asi 45 minút, a aj tentokrát natrafili na krásne miesto. Dozvedeli sme sa však o ňom aj smutnú informáciu. Počas prvej svetovej vojny tu zomrelo okolo 3500 vojakov. V roku 1998 tu už piatykrát vystúpili hasiči a na ich počesť bola vysvätená socha sv. Floriána, ktorý sa označuje za patróna hasičov. Na Makovici sa okrem už spomínaného nachádza aj búda Floriánka, altánky a lavice. Veľkým prekvapkom boli aj perfektné záchody priamo v lese. Šípočky s nápisom wc nás doviedli až k latrínam, ktoré boli dokonca rozdelené na dámske a pánske, na ktorých bola záchodová doska a záchodový papier. By ste neverili, aká je to radosť na niečo takéto natrafiť v lese. Opäť sme sa trochu stratili a absolútne sme nevedeli nájsť červenú značku smerom do obce Kurimka (329 m), kam smerovali naše ďalšie kroky. Vlado ma však naučil, že keď sa z lesa chceme dostať do dediny, tak musíme ísť smerom dole, aby sme klesali. Keďže tam boli aj stopy po autách, tak sme predpokladali, že ideme správne.

Oddych pri Čiernej hore

16 metrová rozhľadňa

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ide sa ďalej

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Nakoniec sme sa dostali do dedinky Cernina, odkiaľ sme sa potrebovali dostať do Hažlína, kde nás už čakala rodina. Pôvodne sme si mysleli, že prejdeme jeden kopec a budeme tam. Lenže za jedným bol ďalší, za tým ďalší, tráva bola stále hlbšia, slnko nám pálilo na chrbát a my sme už nevládali. Za všetkými týmito kopcami bola cesta a tam som už úplne strácala silu. Tabuľa pred nami nám oznámila, že za 2km sa dostaneme do dediny Ortuťová, čo bolo už len kúsok od vysnívaného Hažlína. Prišli sme do Ortuťovej a tam sme si sadli ku Korčme – takže nie len morkva, ale aj korčma (presne takto to bolo na nej napísané) a zavolali sme Vladovmu bratovi Peťovi, nech príde pre nás autom. Touto dedinkou sme si aj tak nadbehli a zišli sme z Cesty, tak sme nemali výčitky. Doviezol nás do rodného domu jeho ženy Ľudky, kde nás čakala aj s malým synovcom Hugom a jej rodičmi, ktorých sme videli prvýkrát a boli neskutočne pohostinní. Čakala nás pripravená izba, nachystaná posteľ, uteráky, sprcha, samozrejme, ako sa na východe patrí tak aj nejaký ten štamprlík. Vlastne aj dva, tri… Okrem tohto luxusu sme prišli aj na bryndzové pirohy, ktoré som sa snažila jesť s pokorou, ale vyzerala som akoby som nejedla dva mesiace, omňomňom. Od domácich sme sa dozvedeli, že im tu práve v tom čase pobehoval jeden medveď a samozrejme je v týchto lesoch veľa divých svíň, ale vraj sa ich netreba báť. Teta nám povedala, že už okolo ich domu išli viacerí, čo išli na Cestu hrdinov SNP, tak ich pozvali na teplý čaj. By ste neverili ako dobre to padne, keď natrafíte na takýchto skvelých ľudí. Strašne Vám to dodá silu a chuť pokračovať ďalej. Po fantastickom dni  sme si konečne ľahli a budík sme si nastavili na výborný čas 6.00.


Pár info na záver:

  • Reštauráciu Vermex, kde sme si dali kráľovský obed nájdete na ulici Sovietských hrdinov 167 vo Svidníku.

Šerni, ak sa ti páčil článok

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *