Som za rohom. Ta ideš?

LenkaCesta hrdinov SNPLeave a Comment

V Hažlíne sme sa zobudili do krásneho rána plného odhodlania pokračovať ďalej na ceste. Po noci v stane som zistila, že nie je nič luxusnejšie ako sa zobudiť ráno v teplej posteli. Budík sme mali na 6.00 a o 7.30 sme už aj vyrazili. V kuchyni nás čakali fantastické raňajky všeho druhu. Slané, sladké, čajík, och… Tak sme sa poriadne napráskali, rozlúčili sme sa a naše kroky pokračovali ďalej naprieč našim krásnym Slovenskom.

Rýchlo ju odfoť, lebo nám zdrhne.

Najprv sme vyšplhali na hrebeň, kde sme sa napojili na červenú značku. Po pár hodinách a 28 stupňoch nám trochen dochádzali sily, tak sme si chceli oddýchnuť a osviežiť sa. Dorazili sme do dedinky Andrejová, lenže tým, že bola sobota, tak krčma tam bola otvorená od 18.00 – 22.00, čo nám v tej chvíli veľmi nepomohlo. Tak sme sa vrátili kúsok späť, kde sme našli rozľahlú krásnu lúku. Rozložili sme si tam karimatky, vyzuli si topánky (to sme robili vždy, keď sme sa niekde zastavili – ozaj to pomáhalo), vytiahli sme si jedlo a oddychovali sme až kým…

Vitajte v obci Andrejová

…až kým sme nezapočuli cinganie. Tak pozeráme a zrazu sme zbadali kopec kráv, ktoré išli našim smerom. Kopec v tomto prípade znamená presne 210 kusov. Medzi nimi boli aj malinké, ktoré mali 2-3 mesiace. Skoro som z nich odpadla. Normálne som si chcela jednu zobrať domov a ochočiť si ju. No kravky tam neboli samé. Bol s nimi aj pastier Karol Sivák, ktorý nám rozpovedal svoj príbeh. V roku 2016 dostal pri pasení kráv porážku. Najprv musel zaviezť všetky kravy späť do kravína a až potom mu zavolali sanitku. Ale hneď ako sa zotavil, tak sa znovu pustil do práce. Robí to 11 – 12 hodín denne za 2,50€ na hodinu. Býva v malej chatrčke s jednou izbou, ale má všetko, čo k životu potrebuje, ako sám povedal.

Mú? Ta mú!

Pánovi Karolovi robia denne spoločnosť aj dvaja vlčiaci, z ktorých sme mali s Vladom veľkú radosť. Tí sa k nám hneď rozbehli a chceli sa tulkať. S radosťou sme im to opätovali. Po asi hodine a pol strávených na lúke nám nič iné nezostávalo, len sa pobrať ďalej, pokiaľ som nechcela spať v stane v lese. Akonáhle bola nejaká malá “nádej”, že by sme mohli byť v lese, tak som mala porad toľko energie ako nikdy a nerobilo mi problém na šupu prejsť 35 km. Najväčšia motivácia. Neskôr sme začali stúpať (poriadne prudko) na hrad Zborov. Zrazu sme započuli hluk, tak si hovoríme, že jéééj supééér, budú tam bufety a ľudia. No mýlili sme sa. Bola tam rodinka. S dvadsiatimi-ôsmimi deťmi, if ju nov, vot aj mín. Tak sme sa snažili tak nenápadko okolo nich prejsť. Hrad sa inak práve rekonštruoval, takže sme z neho aj tak veľa nemali.

Kamoši

Inak ako sme si tak prechádzali východom, tak sme natrafili na pár vtipných tabuliek na bránkach domov. A to napríklad: “Pozor, tu stráži pokojný pes so slabými nervami” alebo “Som za rohom. Ta ideš?” Z hradu Zborov sme klesali do dedinky s rovnomenným názvom. Po tom, ako sme zišli dole a sadli si na lavičku, sa totálne rozpršalo. Tak že chvíľu počkáme a ideme ďalej. No dážď neutíchal, tak sme si povedali, že na dnes zrejme končíme. Nemalo by to zmysel, keby že celí premokneme. Chytala ma panika už len pri predstave, že v tomto lejaku budem spať niekde vonku v stane. No pozreli sme sa do našej zázračnej knižky, ktorú som spomínala v predchádzajúcom článku a zistili sme, že neďaleko sa nachádza penzión Jana. Tak sme teda išli, našli sme a juchúúú, hepy end.

Hrad Zborov

No určite, také ľahké to zas nebolo. Aj keď som si to v tej chvíli želala asi najviac. Ako sme prišli k nášmu vytúženému cieľu, tak nás prekvapila nepríjemná tma. Aby toho nebolo málo, tak sme natrafili na nápis: “Prevádzka zatvorená!”. Našťastie sme po chvíli zistili, že to patrí ku kaviarni, ktorá sa nachádzala v tom istom objekte. No aj tak nám to veľmi nepomohlo, pretože v penzióne bola tak či tak tma. Ako sme tak chvíľu stáli, tak zrazu prišlo auto, z neho vystúpil majiteľ penziónu Martin Kováč a spýtal sa nás, či by sme sa chceli ubytovať. Bola to neskutočná náhoda, že prišiel práve v tej chvíli ako sme už pomaly ale isto strácali nádej. Ako si nás tak prezeral, tak hneď odhadol, že ideme “po červenej”. Otvoril nám dvere a rovno nás poslal do izby, nech sa ideme zohriať. Hneď na to nám doniesol uteráky, nastavil nám TV a dal nám heslo na wifi. Ešte sa nás aj spýtal, že či nám nemá niečo dať vysušiť, že sme určite premočení. Potom nám so strachom povedal, že sa platí vopred “ak nám to nevadí” a že je to 15€ na osobu, pričom sa ubezpečil, či nám to vyhovuje a je to v poriadku. Jasné že nám to vyhovovalo, boli sme hlavne šťastní, že nestrávime noc vonku napospas osudu.

Medzitým niekde na Slovensku.

Po chvíli sme začali byť hladní, tak som sa spýtala, či tam nie sú blízko nejaké malé potravinky. Tak nám povedal, že má dole potraviny, ktoré nám otvorí a môžeme si vybrať, čo potrebujeme a na čo máme chuť. Náš extra zdravý nákup, ktorý pozostával z nanukov, čokolád, Májky…sme si zobrali do izby v nákupnom košíku. Na konci nás nezabudol ubezpečiť, že na noc nás zamkne, nakoľko je blízko rómska osada. Ale že je to ozaj v pohode, lebo zrovna v tom období nemali dávky. Že iba vtedy sú agresívni, lebo si nakúpia kopec alkoholu a už si idú. Hneď sa nám po tejto informácii pokojnejšie spalo. Dobrú noc.


Pár info na záver:

  • Penzión Jana a Martina Kováča, ktorý nám zachránil život nájdete na ulici Zákutie 2, 086 33 Zborov.

Šerni, ak sa ti páčil článok

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *